Dnes som sa prvýkrát od Majkovej smrti zobudila s dobrou náladou.
Nič ma nebolelo.
Z vygrcnutého rezanca bol len taký vygrcnutý rezanček.
Ajko celkom dobre v noci spal.
Nemusela som sa premáhať ráno vstať z postele.
Ráno som mala „iba“ dve kávy 🙂
Usmievala som sa. Len tak.
Cítila som sa dobre [na ten pocit som už skoro zabudla, sranda, že?].
A viete prečo?
Pretože som mala za sebou úžasný víkend.
A tak som sa dnes celý deň musela usmievať 🙂
…
Už v piatok som cítila, že ma čaká čosi nové. Nová etapa. Nová kapitola.
A nemýlila som sa.
Pretože ma čakali stretnutia.
Stretnutia s osudmi.
Osudmi veľmi podobnými ako ten môj.
Čakala ma víkendová chata s ľuďmi, ktorí zažili stratu milovanej osoby. Tak ako ja.
Tešila som sa.
Bála som sa.
Aké to bude? Čo tam budeme robiť? Veď tých ľudí vôbec nepoznám.
Moje obavy sa rozplynuli hneď, ako som po dorazení do miesta destinácie v Pribyline stretla pred našim krásnym zrubom Janku.
Tú Janku, o ktorej som Vám už písala, že sme sa prednedávnom stretli (kuk TU: Také isté, ale iné). Janka je tiež vdova a sama vychováva dvojičky – dve krásne princezny.
Práve Janka založila na Facebooku skupinu „Keď smrť rozdelí lásku príliš zavčasu,“ [kuk TU] a v tej skupine sme sa zoznámili.
A práve Janka je jednou z organizátoriek tohto víkendu.
Pre ňu je to už siedme stretnutie.
Pre mňa prvé.
A tak sa teším a bojím zároveň.
Ideme na to!
…
Je nás 18 dospelákov a 20 detí.
Sme ubytovaní v krásnom veľkom drevenom zrube uprostred prírody. Vlastne tie zruby sú dva. Pretože do jedného by sme sa nezmestili.
Od prvého momentu sa cítim ako na rodinnej chate.
Panuje tu dobrá nálada. Deti behajú hore-dole, každý sa s každým víta, zoznamuje, objíma, rozpráva.
Každý z nás o niekoho blízkeho prišiel.
Väčšina z nás sme vdovy.
Ale sú tu aj ženy, ktoré prišli o synov, o blízku rodinu. A je s nami aj jeden vdovec – Miki.
Spája nás smrť.
Viem, znie to hrozne.
Ale taká je realita.
Cítime sa spolu fajn od prvého momentu.
Je medzi nami neviditeľné puto, ktoré vytvoril sám život.
Rozumieme si.
Sme na jednej lodi.
Všetko je úplne prirodzené a nenútené.
Všetko je tak, ako má byť.
Niektoré baby už poznám. Písali sme si cez Facebook a som šťastná, že ich môžem vidieť a stretnúť „na živo.“ 🙂
Ale väčšinu ľudí nepoznám, a tak mám celý víkend na to, to napraviť.
Od prvého momentu to tu milujem.
Prísť sem bolo to najlepšie, čo som mohla urobiť.
…
Musím povedať, že celý víkend som prekecala.
A počúvala.
Počúvala som osudy ostatných. Väčšinou s otvorenou papuľkou.
Veľa krát sme s ostatnými babami až hýkali od zhrozenia, keď sme počuli ostatné príbehy.
Veľa krát mi mráz behal po chrbte, keď som si predstavila, čo všetko prežili iní ľudia.
Nikto z nás nemá problém hovoriť o smrti. O tom, čo prežil. A ako to prežil.
Všetci sa chápeme. A podporujeme.
Je to veľmi oslobodzujúce byť s ľuďmi, ktorí Vás úplne na 100 % chápu a podporujú.
Už som Vám povedala, že to tu úplne milujem? 🙂
…
Momenty smútku z ostatných príbehov a osudov striedajú záchvaty smiechu a dobrej nálady.
Vtipy lietajú na všetky strany.
Občas sa zapijú vínom, medovinou či tatranským čajom.
Varíme spolu obedy, večere.
Pijeme spolu rannú kávu.
Sedíme na gauči.
Rozoberáme problémy s našimi deťmi.
Naše životy.
Všetko.
Žiadna téma nie je tabu.
Deti lietajú, výskajú, hrajú sa, je im tu fajn. Aj oni si tu našli kamarátov, ktorí majú podobný osud. Aj pre nich je určite takéto stretnutie obrovským prínosom.
…
Myslím, že vesmír chcel, aby sa to víkendové stretnutie konalo v Pribyline. Len kúsok od miesta (skanzen Liptovskej dediny v Pribyline), kde sme pred dva a pol rokmi (5.9.2015) mali s Majkom našu svadbu.
Brala som to ako znamenie, že na to stretnutie musím ísť.
Vedela som, že určite pôjdeme aj do skanzenu.
Chcela som tam ísť.
Chcela som navštíviť miesto, kde sme si s Majkom povedali naše „áno.“
Áno, bola to výzva.
Áno, bála som sa.
Áno, išli sme tam.
Áno, išla som tam aj ja.
Chcela som čeliť svojmu strachu.
Chcela som to miesto vidieť.
Chcela som cítiť Majka pri sebe.
Bolo to ťažké a krásne zároveň.
Vôbec som neplakala.
Cítila som, že je tam Majko so mnou.
Cítila som pokoj na duši.
A v hlave sa mi vynárali spomienky na našu svadbu.
Na to, ako sme sa v tom skanzene všade fotili a vyvádzali ako malé deti. Na to, aké to bolo krásne a bezstarostné.
Bola som na seba hrdá, že som to zvládla.
A prekonala vlastný strach.
Mojou odmenou bol kľud na duši.
A úsmev v srdci.
…
Pre nás „vdovy-nováčikov“ je úžasne inšpirujúce stretnúť sa s vdovami, ktoré o svoje milované polovičky prišli dávnejšie – pred rokom, pred dvomi, pred tromi…
Tieto ženy sú chodiace inšpirácie.
Smejú sa. Spomínajú.
Ale aj chápavo a trpezlivo počúvajú naše príbehy.
Sú chodiacim príkladom silných a odhodlaných žien – amazoniek, ktorých len tak ľahko nič nerozhádže.
Sú ošľahané vetrom, vycepované životom.
Sú stelesnením sily a odvahy.
Sú to ženy, o ktorých sa nepíše v časopisoch a netočia sa o nich filmy. Aj keď by sa mali.
Sú to ženy, ktoré keď raz stretnete, už sa Vám navždy zaryjú do srdca.
Sršia odhodlaním, optimizmom, energiou a majú nadhľad.
Sú to tie typy, ktoré bez problémov vymenia sami pneumatiku na aute, či porýľujú záhradu.
Sú to tie typy, ktoré chcete mať na blízku, keď vznikne nejaký problém, pretože ho bez váhania, či mrknutia oka, za Vás vyriešia, kým Vy sa vôbec stihnete nadýchnuť.
Sú zvyknuté sa starať sami o seba. Sú sebestačné. Silné. Živiteľky rodiny.
Sú úžasné a milujúce.
A hlavne je s nimi neskutočná sranda 🙂
Som šťastná, že takéto úžasné ženy poznám.
Sú mojou krvnou skupinou od prvého momentu. Všetky do jednej.
Sú chodiacim príkladom toho, že zvládnuť sa dá všetko.
A ja ich za to neskutočne žeriem 🙂
…
Verím, že nič nie je náhoda.
Verím, že žiadne stretnutie nie je náhodné.
Nie je teda vôbec náhoda, že som sa bola počas tohto víkendu ubytovaná na izbe s dvomi vdovami.
Mia a Monika sú baby v mojom veku (30 plus).
Tiež sú na stretnutí prvý krát, tak ako ja.
Vesmír chcel, aby som ich stretla.
Vesmír chcel, aby sme sa stretli.
My tri.
Viem to od prvej chvíle.
A teším sa na to, keď sa dozviem „prečo.“
Prečo mi vesmír poslal do cesty práve ich dve 🙂
…
Moja spolubývajúca Monika je vdova iba krátko. Jej milovaný manžel Miloš zomrel iba teraz v januári.
Dostal z ničoho nič infarkt. Mal iba 33 rokov. Bola to práve Monika, ktorá ho našla v ich obývačke, ale už bolo neskoro.
Manželmi boli spolu jeden rok. Nestihli splodiť bábätko.
A tak po Milošovej smrti ostala Monika sama.
Jej príbeh ma dojíma od prvej chvíle.
Keď o tom Monika rozpráva, vždy má v očiach slzy. A my s ňou.
Jej strata je veľmi čerstvá. Tragická. Náhla.
Prežívam s ňou každé jedno slovo. A túžim zmierniť jej utrpenie a smútok, aj keď viem, že sa to nedá.
Obdivujem ju za to, že na toto stretnutie vôbec prišla.
Aj pre ňu to musela byť obrovská výzva prísť sem tak krátko po smrti jej manžela a o tom všetkom rozprávať.
Monika je bojovníčka. Trpí, ale bojuje. Lebo vzdať sa nie je cesta.
Nechápem, kde toto žieňa berie silu chodiť každý deň do roboty. Pracuje totižto vo firme, ktorá vyrába svadobné oznámenia.
Božínku na nebi, vyrábať svadobné oznámenia po smrti vlastného manžela – to chce gule!
A ona to dáva! Zvláda to úžasne. Aj keď si sama možno teraz potichu myslí, že opak je pravdou.
Viem, že je silná a odhodlaná.
Vidím to v jej očiach – aj napriek smútku, slzám, bolesti a veľkým otáznikom.
…
Moja druhá spolubývajúca sa volá Mia. Je na stretnutí aj s desaťročným synom Maťom.
Jej príbeh ma odrovná hneď na začiatku.
Má 30-plus rokov a vdovou je už druhý krát.
Keď to počujem, skoro odpadnem z nôh. Preboha, Mia! To fakt? To fakt si toto zažila? To sa dá?
Áno, všetky sme tu niekoho stratili.
Ale dva krát po sebe? Tak díky a čauko.
Prvý krát prišla Mia o svojho snúbenca Ivka, keď mala 22 rokov. Nestihli sa zosobášiť, ani mať deti.
Ivkovi zistili nádor na mozgu a museli ho operovať. Bohužiaľ, následne dostal krvácanie do mozgu a upadol do kómy.
V kóme ležal jeden týždeň, a potom zomrel.
Ako povedala Mia, po smrti milovaného Ivka, s ktorým bola od svojich 15tich rokov, bola presvedčená, že už nedokáže milovať.
Osud to chcel inak.
Volal sa Rasťo a s Miou sa kamarátili šesť rokov. Až potom ich vzťah prerástol do lásky.
Rasťo dostal mozgovú príhodu a následne upadol do kómy iba 10 dní po ich svadbe. Mal iba 26 rokov.
V kóme ležal dva a pol roka. Vnímal, cítil, ale bol uväznený vo vlastnom tele. Nemohol sa hýbať. Bol odkázaný na pomoc ostatných.
A Mia sa o neho dva a pol roka starala. Spolu s jeho rodinou.
Zomrel cca pred rokom.
Keď nám to Mia rozpráva, nedýcham.
Iba neveriacky čumím na ňu a chce sa mi revať.
Mia rozpráva kľudným a pozitívnym hlasom. Usmieva sa. Je vyrovnaná. Veľa veci má už v sebe vysporiadaných .
Vidno, že ušla kusisko cesty.
Jej sila nemá konca.
Jej aura žiari na celú miestnosť.
Jej prítomnosť je návyková.
Je to žena, ktorá už teraz je chodiaca inšpirácia a motivácia.
Je milá a láskavá, smeje sa úprimne a od srdca.
Túži pomáhať iným a rozdávať lásku.
Vôbec by ste nevedeli, čo sa skrýva za jej úsmevom, keby ste boli náhodným okoloidúcim.
Na túto ženu sa nedá zabudnúť.
…
Prečo vesmír chcel, aby som sa ja, Mia a Monika stretli?
Asi preto, aby sme videli skryté paralely našich osudov.
Monikin manžel Miloš zomrel náhle. Bum, a bolo. Monika už nemohla nič urobiť.
Hovorila nám, že večer pred tou udalosťou jej Milošovi nebolo dobre, pichalo ho pri srdci.
Monika si občas vyčíta, že nezavolala hneď v ten večer záchranku. Veď čo keď by ho práve tá záchranka zachránila? Ale kto to mohol vedieť?
Mia zažila dve straty. V oboch prípadoch sa jej muži ocitli v kóme. A ona sa mohla iba bezmocne prizerať. Samozrejme, že skúšala aj nemožné. Hlavne pri Rasťovi, ktorý bol v kóme dva a pol roka.
Bohužiaľ, osud chcel, že obe jej lásky zomreli. Mia často riešila otázku, či by nebolo ľahšie, keby jej Rasťo aspoň mohol „normálne“ povedať, čo by si prial a normálne sa porozprávať.
Počas jeho bdelej kómy si museli nájsť vlastný spôsob komunikácie, ale stálo to za to. Dva a pol roka sa musela dívať na jeho bezvládne telo a prosiť vesmír, nech sa udeje zázrak.
Určite aj ona veľa krát riešila otázku, či by nebolo pre neho lepšie, keby sa nemusel tak veľmi a tak dlho trápiť.
Môj Majko zomieral pomaly, 16 mesiacov. Dva krát nám povedali lekári, že zomrie. Najskôr mu povedali, že má tri týždne života a že sa nedožije narodenia svojho syna. Druhý krát dostal od lekárov mesiac života. Majko zomieral na rakovinu naozaj pomaly.
Zo dňa na deň sa mi strácal pred očami. Musela som sledovať, ako sa trápi, ako bojuje, ako nevládze.
Posledných 5 dní jeho života sa už Majko nedokázal hýbať, mohol iba ležať v jednej jedinej polohe.
Nemohli sme ho ani polohovať, aby sme predišli preležaninám a aby sme aspoň trošku uľavili jeho ubolenému telu. Celý čas s nami komunikoval a všetko vnímal. Ale jeho telo už vypovedalo službu.
Aj ja som prosila vesmír o zázrak. Ale osud to chcel inak. Zomrel vo veku 33 rokov.
…
Veľa krát človek rieši otázku, čo by bolo keby.
Keby, keby, keby…
Veľa krát človek rieši otázku, či by iný životný „scenár“ nebol náhodou lepší ako ten, čo práve prežíva.
Niečo zažijeme, a potom rozmýšľame nad tým, aké by to bolo, keby to vlastne celé bolo úplne inak.
Keby som zavolala záchranku – keby som nezavolala záchranku.
Keby nezomrel náhle a lekári mali šancu ho oživiť – keby radšej zomrel náhle a nemusel sa trápiť.
Keby, keby, keby…
Stretnutie s Miou a Monikou mi pomohlo viac pochopiť a prijať „TO“, čo sa stalo mne a Majkovi.
Nechcela by som „TO“ v „inej forme.“
Verím, že všetko je tak, ako má byť.
Verím, že ten môj vesmírny „scenár“ bol ten najsprávnejší pre mňa.
Že inak to byť nemohlo.
A som za to všetko vďačná.
Vesmír, ďakujem ti! 🙂
A ďakujem vám, Monika a Mia 🙂 Obe ste neskutočné 🙂
…
Čo dodať na záver?
To najdôležitejšie.
Poďakovanie.
Chcela by som sa najskôr poďakovať Janke Almanovej – Makarovej, ktorá založila skupinu na Facebooku „Keď smrť rozdelí lásku príliš zavčasu.“ Bez nej a bez tej skupiny by to „trúchlenie“ bolo pre mňa a pre nás všetkých ostatných oveľa ťažšie. Ďakujem ti, Janka! Si skvelá žienka a je mi cťou, že som ťa mohla spoznať 🙂
Chcela by som sa však poďakovať aj ďalšej výnimočnej a úžasne inšpirujúcej žene – Janke Pitkovej, zakladateľke občianskeho združenia Kolobeh života.
Víziou tohto občianskeho združenia je „aby každý človek, ktorý smúti po strate blízkej osoby, mal možnosť podpory – blízkeho človeka, dostatok informácii, odbornú radu, ľudí s tou istou skúsenosťou, pocit spolupatričnosti, aby v tom nebol SÁM…“ [pre viac info kuk TU].
Práve Janka Pitková spolu s Jankou Almanovou-Makarovou začali spolu organizovať takéto úžasné víkendové stretnutia pre ľudí, ktorí stratili milované osoby.
Janka Pitková však toho robí ďaleko viac. Aj ona prišla pri tragickej nehode o svoju blízku rodinu. A preto sa rozhodla pomáhať iným. Organizuje detské tábory pre siroty, divadelné predstavenia o tematike straty a smrti, poskytuje pomoc a podporu osobám, ktoré stratili blízke osoby a oveľa viac. Je tak úžasná a inšpirujúca, že raz jej venujem celý osobitný blog (ak nie dva, alebo tri 🙂 ). Ďakujem ti, Janka! A ďakujem, že si pre nás zohnala také krásne ubytovanie. Si naozaj výnimočná žena!
V neposlednom rade by som sa chcela poďakovať všetkým úžasným osôbkam, ktoré som tento víkend v Pribyline stretla.
Ďakujem, že ste. Vy viete kto! 🙂
Ste moja každodenná inšpirácia. Aj vďaka Vám sa dnes celý deň usmievam 🙂
A ďakujem aj vesmíru.
Za všetko.
A najmä za to, že dnes už môžem hrdo povedať: „Som vdova a zvládnem to. Teraz to už viem.“
S láskou,
Katka