Emócie :

 

Šok

Objavuje sa najčastejšie v prípadoch náhlej smrti. Niekto zdvihne telefón a dozvie sa, že milovaný, či blízky priateľ je mŕtvy. Aj keď je smrť očakávaná, a je následkom zhoršujúceho sa ochorenia, môže to u nás spôsobiť šok, keď nakoniec telefón zazvoní. Najmä bezprostredne po úmrtí sa môžeme cítiť dezorientovaní a paralyzovaní. Nie sme schopní plakať ani kričať. Nič necítime, žijeme akoby vo sne, akoby život išiel mimo nás. Môžeme popierať, že náš milovaný zomrel, neveríme tomu. Je to prirodzené. Naša duša sa chráni, aby sa nezrútila. Tieto chvíle pominú. Ak trvajú dlho alebo sú pre nás neznesiteľné, vyhľadajme pomoc.

Smútok

Je našim najčastejším pocitom, ak stratíme milovaného blízkeho. Tento pocit sa nemusí nevyhnutne prejavovať plačom, ale často áno. Dôležité je dovoliť si naplno prežívať smútok, či so slzami alebo bez nich. (viac o smútení nájdete v časti : AKO SI POMÔCŤ)

Hnev

Po strate je hnev veľmi častý. Hnevať sa a smútiť je prirodzené, ale ťažké. Môže to byť pre nás veľmi mätúci pocit, preto je dôležité si ho pripustiť. Pri strate akejkoľvek dôležitej osoby v našom živote máme tendenciu cítiť sa bezmocne, neschopní existovať bez nej, a potom prežívať hnev, ktorý súvisí s pocitmi úzkosti. Niekedy sa hneváme aj na zosnulého, že nás opustilo a potrestalo bolesťou. Môžeme obviňovať lekárov, že nekonali správne a včas, tých, ktorých považujeme za nekompetentných, ďalej pohrebnú službu, členov rodiny, necitlivých priateľov a často aj Boha. Hnev môže druhých zraňovať. Jedným z najrizikovejších postojov je obrátenie hnevu dovnútra, voči sebe, keďže to môže viesť až k nenávisti samého seba a následne k depresii. Preto hnev nepotláčajme, ale snažme sa ho uvoľniť tam, kde nikomu neublíži (napr. v športe, alebo rozbime pohár tam, kde nikoho neohrozujeme, kričme a nadávajme tam, kde nás nikto nepočuje a pod.). Dávajme si pozor, aby sme naším hnevom nesťažovali smútenie druhým. Aj oni to majú ťažké. Ak sa nám to nepodarí, povedzme im : „Prepáč.“

Pocit viny a výčitky

Pocity, že sme mohli smrti nášho milovaného zabrániť alebo jeho utrpenie väčšmi zmierniť, prinášajú veľké trápenie. Napr. cítime sa vinní, že sme si včas nevšimli, že sa s ním niečo deje, vyčítame si, že sme neboli dosť milí, alebo že sme chorého nezobrali skôr do nemocnice. Môžeme si vyčítať, že sme na lekárov málo naliehali a podobne. Zvyčajne sa vina týka niečoho, čo sa udialo alebo niečoho, čo sa v období smrti zanedbalo, niečoho, čo mohlo strate predísť. Dôležité je uvedomiť si, že v danom okamihu sme robili, čo sme mohli, aj keď sa to s odstupom času javí inak.

Môže nás trápiť aj to, akí sme, že sa s osudom nedokážeme vyrovnať. Často sa obviňujeme z toho, čo nemáme pod kontrolou, za čo nenesieme zodpovednosť. Vinní sme len za to, čo robíme vedome a cielene. Pocity viny sú prirodzené. Ak sa o ne dokážeme podeliť s tými, ktorí nám rozumejú, môže nám to priniesť aspoň trochu úľavy.

Hanba

Smrť nášho milovaného môžu sprevádzať aj rozpaky a pocit hanby, že nedokážeme skryť a potlačiť bolesť zo straty. Môžeme napr. prežívať zahanbenie, že nedokážeme „kontrolovať slzy v očiach“. Nepotláčajme tieto pocity, ale hovorme o nich s tými, ktorým dôverujeme a ktorí nás pochopia. Nehanbime sa za to, že prežívame pocity zahanbenia.

Strach

Je normálnou súčasťou smútenia. Bojíme sa, že bolesť nevydržíme, že sa zbláznime, že sa nedokážeme postarať o rodinu. Bojíme sa, že stratíme aj ďalších blízkych a milovaných, že zostaneme sami. Samotné smútenie nás môže prekvapiť svojou hĺbkou a intenzitou a môže nám naháňať strach. Je to prirodzené. Časom tieto pocity zoslabnú až takmer vymiznú.

Úzkosť, nervozita a nepokoj

Sú pocity, ktoré prinášajú veľa nepohody. Sme podráždení a niekedy cítime potrebu rýchlo urobiť v živote zmenu, o ktorej si myslíme, že prinesie úľavu. Napr. presťahovať sa na iné miesto a pod. Tieto zmeny môžu priniesť trochu úľavy, býva však väčšinou krátkodobá. Bolesť sa často vracia ešte vo väčšej intenzite.

Úzkosť sa môže prejavovať od mierneho pocitu neistoty až po silné záchvaty paniky a intenzívnu pretrvávajúcu úzkosť. Pochádza z dvoch zdrojov : zo strachu, že nie sme schopní žiť bez milovaného zosnulého a z uvedomenia si vlastnej smrteľnosti umocnenej smrťou milovaného človeka.

Záchvaty paniky

Smútenie môžu sprevádzať panické ataky. Prejavujú sa návalom akútnej neznesiteľnej úzkosti. Môžeme mať pocit, že strácame nad sebou kontrolu, že sa zbláznime a nevydržíme úzkosť, ktorá prichádza. Často zrýchlene dýchame, potíme sa, trasieme sa, môžeme kričať, ničiť veci okolo seba, môžeme mať strach, že si ublížime.

MUDr. Mária Jasenková a kol. v Brožúrke pre rodičov ponúka cenné rady tých, ktorí panické ataky dokázali zvládnuť:

-Skúste spomaliť celé svoje telo i myšlienky. Sústreďte sa na dýchanie, spomaľte ho, zhlboka dýchajte. Spomaľte svoju hlavu, myšlienky, ktoré v nej vznikajú, spomaľte postupne celé telo smerom zhora dolu.

-Zívnite, pretiahnite si celé telo od hlavy až po päty.

-Využite všetku silu, ktorá vám ešte zostáva, všetky zmysly a predstavte si nejaký príjemný obraz alebo scenériu. Vy sa na ňu len pozeráte, nie ste jej súčasťou.

-Predstavte si osobu, ktorej dôverujete a je vám blízka. Niekoho, komu veríte, kto je vás schopný podporiť a komu na vás záleží. Predstavte si, že tento človek je pri vás a ponúka vám podporu.

-Ak máte silu, choďte na prechádzku, rozprávajte sa s niekým, kto je pri vás.

-Spomeňte si, kedy naposledy vám bolo takto ťažko a predsa ste to zvládli. Spomeňte si na úľavu, keď úzkosť prešla.

-Sústreďte sa na to, čo je okolo vás, pozorujte predmety, ľudí, ktorí sú okolo vás, všímajte si detaily.

-Počítajte od 20 do 1, pri každom čísle si predstavte niekoho, kto žije a cítite, že vás má rád. Predstavujte si situácie, keď ste sa cítili lepšie.

-Spomeňte si na niekoho, koho obdivujete. Predstavte si, že ste na chvíľu ako on/ona. Skúste myslieť ako on/ona, skúste cítiť ako on/ona, skúste sa rovnako správať.

-Uvedomte si, že ataky silnej úzkosti nie sú životu nebezpečné, aj keď sú veľmi nepríjemné.

-Pripomeňte si, že ataky silnej úzkosti sa vždy skončia. Vždy.

Osamelosť

Je citeľná hlavne pre tých, ktorí sme boli zvyknutí na každodenný blízky kontakt. Mnohí z nás často ani nepôjdu von, hoci sa cítia osamelo, pretože doma sa cítime bezpečnejšie.

Smútiť znamená aj stiahnuť sa do seba, necítiť blízkosť, prežívať opustenie a osamelosť. A to aj vtedy, ak nie sme sami. Tu je treba rozlišovať medzi emocionálnou osamelosťou, ktorú pociťujeme v súvislosti s bolestnou stratou partnera a sociálnou osamelosťou, ktorú zmiernime, ak prijmeme podporu rodiny, blízkych známych a pod.

Apatia a ľahostajnosť

Niekedy ju môžeme prežívať aj ako únavu. Vtedy môže byť prekvapením a zdrojom určitého stresu pre tých z nás, ktorí sme zvyčajne veľmi aktívni. Väčšinou je len dočasným pocitom.

Bezmocnosť

Jedným z dôvodov, prečo je smrť taká stresujúca, je pocit bezmocnosti, ktorý môže vyvolať. Najmä pre vdovy a vdovcov. Často sa cítime extrémne bezmocní. Neváhajme preto požiadať o pomoc, keď to tak budeme cítiť a potrebovať.

Túžba

Hlboká bolestná túžba je pocit, ktorý zažívame, ak nám odišiel milovaný blízky, hlavne u vdov a vdovcov. Túžba je normálnou reakciou na stratu. Keď sa zmierňuje, môže byť známkou toho, že smútenie sa blíži ku koncu.

Oslobodenie

Môže byť pozitívnym zážitkom po smrti. Hlavne pre tých, ktorí mali komplikovaný vzťah so zosnulým a vnímali ho napr. ako veľmi panovačného, tvrdého a neústupného tyrana. Aj keď sa s tým pocitom najprv nemusíme cítiť dobre, neskôr by sme mali byť schopní prijať ho ako normálnu reakciu na zmenu svojho postavenia.

Úľava

Mnohí pociťujeme úľavu po tom, čo náš blízky zomrie, najmä vtedy, keď trpel dlhou a bolestivou chorobou. Objavuje sa to tiež vtedy, ak sa smrť týka osoby, s ktorou sme mali veľmi komplikovaný vzťah, často celoživotný. Avšak pocity úľavy často sprevádza pocit viny, ktorý potrebujeme spracovať.

Otupenosť

Niektorí máme pocit, že málo alebo nič necítime. Po strate sa cítime otupení. Táto otupenosť je často prítomná v začiatkoch smútenia, zvyčajne hneď potom, ako sa dozvieme o smrti. Pravdepodobne k nej dochádza preto, lebo sa objaví naraz príliš veľké množstvo pocitov a keby mali byť všetky naraz vo vedomí, zahltilo by nás to. A tak prežívame otupenosť ako ochranu pred tou záplavou pocitov. Blokovanie cítenia ako obrana voči tomu, čo by inak bolo zahlcujúcou bolesťou, je vtedy normálne.