AKO VYSVETLIŤ DEŤOM SMRŤ BLÍZKYCH ĽUDÍ?

K tejto téme veľmi užitočný článok spracovala redaktorka Jana Šimonová, preto vám ho ponúkame celom rozsahu:

„Smrť je síce prítomná takmer vo všetkých rozprávkach, ale keď zomrie zlý drak alebo hnusná ježibaba, deti to obvykle nevnímajú ako niečo, čo sa ich môže osobne týkať. O to väčší šok ich čaká, ak sa smrť objaví v ich bezprostrednom okolí. Ako im môžeme pomôcť vyrovnať sa s tým? Dajte deťom najavo, že rozumiete, ako sa cítia, ako im je.

So smrťou, smútkom a stratou sa môžeme stretnúť v ktoromkoľvek období svojho života. Deti od tejto reality neuchránime, ani by sme sa o to nemali pokúšať. A ak raz tento smutný fakt nastane, mali by sme byť pripravení dokázať svoje dieťa previesť touto ťažkou skutočnosťou. Nie tým, že ju sami budeme popierať, ale práve tým, že deťom ukážeme naše stratégie zvládania situácie. „V prvom rade je vhodné si uvedomiť, ako sme na tom so smútením my. Ak budeme naše prežívanie potláčať a skrývať, nikomu tým neprospejeme. Preto sa netreba hanbiť za svoje pocity smútku, hnevu či osamelosti, ale zveriť sa partnerovi, priateľke, partnerovi, rodičom či odborníkovi,“ odporúča Mgr. Katarína Dobrovodská, špeciálna pedagogička a psychologička.

Žiadny správny či nesprávny spôsob smútenia neexistuje. Je prirodzené, že ak je smrť nečakaná, že sme šokovaní, čo platí aj u detí. „V tejto fáze akoby chýbali emočné prejavy, čo však je len spôsob vyrovnávania sa s nečakanou informáciou. Keď prejde určitý čas potrebný na absorbovanie informácie, emócie sa objavia. Môžeme prejsť do popierania (kedy nie sme schopní uveriť tomu, že sa to mohlo stať), hnevu (na vesmír, Boha, priateľov, seba či samotného zosnulého), smútku (kedy už veríme a nehneváme sa, ale je nám smutno, chýba nám zosnulý). Nakoniec sa s faktom straty zmierime, akceptujeme ju,“ vysvetľuje Katarína Dobrovodská.

Nechráňte deti pred skutočnosťou:

„Najlepšie je, ak sa v rodine smrť vníma ako prirodzené vyústenie životnej cesty, aj keď niekedy nás smrť skutočne zaskočí. Najmenšie deti sa so smrťou stretávajú najčastejšie v rôznych príbehoch či rozprávkach, a ak sa pýtajú, je vhodné im primeraným spôsobom odpovedať áno, ježibaba už v peci zhorela, to znamená, že sa nevráti, už nežije, vlk sa v studni utopil a podobne. Rozhovor o smrti s deťmi musí odrážať ich schopnosť prijať informácie, ktoré im dávate. Väčšinou netreba odpovedať veľmi kvetnato. Stručné a vecné informácie deťom úplne stačia. Ak to tak nie je, budú sa vypytovať ďalej. Dávajte si však pozor na kamuflovanie, takzvané milosrdné lži. Klamstvo ničomu nepomáha, je naopak potrebné, aby sa u detí vyvinula schopnosť zvládať aj náročné a záťažové situácie,“ upozorňuje odborníčka.

Babka odišla, dedko zaspal:

V našej spoločnosti majú dospelí často problém otvorene o smrti hovoriť a pri deťoch vnímajú takéto témy ako tabu. Utiekajú sa k vyjadreniam typu „babka odišla“ či „dedko zaspal“. „Menšie deti berú naše slová vážne a môže sa stať, že sa po čase budú dožadovať babkinho návratu. Ak nepríde, budú sa cítiť oklamané či už zo strany toho, kto im babkin odchod prezentoval, alebo zo strany babky samotnej. Stávajú sa aj prípady, že deti sa boja zaspať, aby sa nestalo aj im, že sa už neprebudia. Väčšinou lepšie prijmú úprimné odpovede na svoje otázky. Dôležité je deťom dávkovať informácie pravdivo, ale tak, aby sa nevinili za to, čo sa stalo, aby vedeli, že nič z toho, čo povedali či spravili, nezapríčinilo smrť blízkeho. Je možné, že dospelí sa cítia nepríjemne, lebo nepoznajú odpovede na všetky otázky, ale postačí vôľa a ochota viesť deti k nachádzaniu vlastných odpovedí,“ dopĺňa Katarína Dobrovodská.

DETI MAJÚ PRÁVO BYŤ SMUTNÉ.

Ponúkame zaujímavé otázky a odborné odpovede k tejto téme :

Máme trvať na tom, aby sa dieťa za každých okolností zúčastnilo na pohrebe?

– Pohreb sa nám môže zdať priťažký a nevhodný pre deti a nechcete ich tomu aktu vystavovať. Niektorí dospelí však spätne cítia smútok, že sa ako deti nemohli na pohrebnej ceremónii zúčastniť a majú pocit, že boli z toho akoby vylúčení. Ak teda dieťa má záujem zúčastniť sa na pohrebe, vhodné je prebrať s ním, čo sa na pohrebe bude diať (ak vieme, o aký typ pohrebu ide, lebo ak budeme my sami v šoku, tak dieťaťu nebudeme vedieť poskytnúť oporu, ktorú bude potrebovať). Ak sa dieťa na pohreb ísť rozhodne, treba mu vysvetliť, že telo, ktoré sa pochová, už nefunguje, necíti bolesť, nedokáže sa hýbať.

Ak dieťa nemá záujem zúčastniť sa na pohrebe, máme to rešpektovať?

– Áno, v každom prípade to rešpektujme. Ak dieťa chce, môže sa so zosnulým rozlúčiť aj iným spôsobom (doma zapálime sviečku, zasadíme kvet alebo strom na počesť zosnulého). Niektorým deťom vyhovuje tvorba, môžu napísať list, nakresliť obrázok, čokoľvek. Je vhodné, ak zosnulého vidíme v príjemných spomienkach a tie si uchováme, napríklad spravíme koláž zo spoločných fotografií či napíšeme poviedku o spoločných zážitkoch.

Ako si poradíme s detským smútkom, veď vidieť dieťa smútiť je pre rodičov veľmi ťažké…

– Neupierajte deťom možnosť byť smutné či mať obavy vetami typu: Nebuď smutný, neboj sa. Majú na to právo a je vhodné, keď si týmto procesom smútenia prejdú. Celkovo má proces smútenia niekoľko fáz a nie je dobré, keď sa niektorá nasilu posúva či odsúva. Rovnako aj vy sa nebojte ukázať svoj smútok. Je v poriadku plakať pred deťmi, ak vedia, čo sa deje.

Potrebujú vtedy deti veľa uisťovania?

– Viac ako kedykoľvek inokedy. Doprajte im pocit, že aj napriek strate niekoho blízkeho stále ste tu s nimi, veríte v to, že dieťa stratu zvládne a vy taktiež. Dajte deťom pocítiť, že rozumiete, ako sa cítia, ako im je. Nájdite si čas na spoločné rozhovory. A ak práve nemáte čas či silu odpovedať na otázky, uistite ich, že sa k tomu vrátite a spravte tak.

Neskrývajte smútok ani slzy.

-Deťom budeme schopní byť oveľa väčšou oporou vtedy, keď sami priznáme naše pocity a prijmeme naše smútenie ako súčasť ozdravného procesu. Najmä pre mladšie deti sú reakcie blízkych dospelých na stratu veľmi dôležité. Budú potom formovať ich schopnosť vyrovnať sa so stratou aj v budúcnosti.

AKO MÔŽU DETI REAGOVAŤ?

-Neočakávajte, že deti v rovnakej vekovej skupine a vývinovom štádiu budú na stratu reagovať rovnako.

-Môžu sa obávať odísť od blízkych (do školy, do obchodu) zo strachu, že sa niečo stane aj im.

-Väčšina detí zneistie, čo sa často prejaví akoby návratom do nižšieho veku – napríklad začnú rozprávať detinsky, aj keď už mali čistý rečový prejav, môžu sa začať pomočovať (čo sa dá tiež vnímať ako plač telom), iné deti sa začnú báť tmy či zaspávať samy.

-U starších detí a adolescentov sa môžu vyskytnúť dlhodobé stavy smútku, je vhodné sledovať, či sa nevyvinie depresia, prípadne je vyššie riziko vzniku závislosti.

-Je možné, že adolescenti, deti v puberte, budú chcieť tráviť viac času osamote či s priateľmi. Nechajte ich, verte im, ale zaujímajte sa.

-Pri akejkoľvek zmene v správaní treba spozornieť. Niektoré deti môžu viac visieť na matke, aby sa uistili, že ich neopustí, že aj ona nezomrie. Agresívne správanie môže predstavovať spôsob, akým dieťa dáva najavo svoje zúfalstvo zo straty a z toho, že nevie, ako s tým naložiť.

-Hlavne menšie deti ešte nemusia celkom chápať význam slova smrť a toho, že je strata nezvratná. Preto jeden deň smútia, no na druhý sa spýtajú, kedy príde (zosnulá osoba) na návštevu. Zvyčajne po nejakej dobe otázky ustanú, ale deti si všimnú, že im osoba chýba v určitých situáciách, na určitých miestach či v istom čase (napríklad rodinné oslavy, uspávanie, víkendové obedy). Takéto spomienkové obdobia obyčajne pretrvávajú do dospelosti.

-Ak vám kladú tie isté otázky dokola aj s odstupom času, je to preto, aby sa uistili, že veci sa nezmenili, že im stále poviete to isté a všetko je teda tak, ako má byť. Zrejme potrebujú viac uisťovania a dlhší čas na to, aby odpovede akceptovali“.

(J. Šimonová : Nový čas pre ženy)