Nad vlastnou smrťou sa občas zamyslí každý z nás. Však naše rozmýšľanie o smrti by nemalo viesť k strachu. Skôr by malo vyústiť do potreby poznávania života a hlavne seba samého. Takéto prijatie smrti nás potom privedie k potrebe a snahe zmysluplne prežiť náš život v súlade s Božou vôľou či iným vyšším princípom. Smrti by sme sa nemali báť, je to náš pozemský údel.

„Človek sa zväčša nebojí smrti samej osebe, bojí sa predstavy nebytia – stavu, keď prestane existovať. Predstava nebytia je nám taká cudzia, že sa s ňou nedokážene stotožniť. Nechceme prestať vnímať život, nechceme prestať existovať. Keď myslíme na smrť a na to, čo môže nasledovať, zaujíma nás naše osobné prežitie. Bojíme sa, že stratíme najvnútornejšie myšlienky a pocity – samu podstatu ľudského bytia. Keby sme sa smrti nebáli, keby sme s určitosťou vedeli, že ďalej budeme žiť, náš život by nadobudol hlbší zmysel. Vedeli by sme, že naša duša je na ceste vývoja. Jeho smer nie je náhodný ani bezúčelný. Z určitého dôvodu existujeme a budeme existovať večne…“

(M. González-Wipplerová : Čo nás čaká po smrti)

„Všetci vedia, že zomrú, ale nikto tomu neverí. Keby sme tomu verili, konali by sme inak“.

Takže klameme sami sebe, pokiaľ ide o smrť, povedal som.

„Áno, ale existuje lepší prístup. Uvedomovať si, že zomriem, a byť na to stále pripravený. To je lepšie. Človek sa môže aktívnejšie venovať žitiu, kým žije.“

Je vôbec možné pripraviť sa na smrť?

„Treba si zobrať príklad z budhistov. Každé ráno si posadíš na plece vtáčika, ktorý sa spýta : „Bude to dnes? Som pripravený? Robím všetko, čo by som mal? Som tým, kým chcem byť? Je dnešný deň dňom mojej smrti?“

„Lebo väčšinou,“ pokračoval Morrie, „chodíme po svete ako námesační. Nevnímame svet okolo seba naplno, lebo v polospánku robíme to, o čom si automaticky myslíme, že to musíme robiť.“

A keď sa človek ocitne tvárou v tvár smrti, zmení sa to?

„Ó, áno. Zbaví sa zbytočností a sústredí sa len na to najpodstatnejšie. Keď vieš, že čoskoro zomrieš, vidíš všetko úplne inak. Nauč sa, ako zomrieť a naučíš sa, ako žiť.“

(M. Albom : Utorky s Morriem)

“Smrť je stále blízko nás a my si to ani len neuvedomujeme. Môže prísť každou sekundou, no my sa klameme, že nás si biela s kosou nájde až niekedy v šesťdesiatke či v sedemdesiatke. Klameme sa a márnime deň za dňom. Presviedčame sa, že život bude lepší, keď sa oženíme, budeme mať dieťa a potom ďalšie. Stále však nie sme spokojní, pretože naše deti ešte nie sú veľké, takže všetko sa zmení na lepšie, keď podrastú. Sme večne nespokojní, lebo neskôr dosiahnu pubertu a my sa s tým musíme pasovať. Klameme sa, že keď z nej konečne vyrastú, určite budeme šťastnejší. Hovoríme si, že náš život bude lepší, keď si naša manželka konečne lepšie zorganizuje život, keď budeme mať nové auto, keď budeme môcť ísť na drahšiu dovolenku, keď budeme konečne v dôchodku.

Pravda je, že nie je lepší čas na šťastie ako ten, čo je práve teraz. Ak nie teraz, tak kedy potom? Náš život bude vždy plný výziev. Je lepšie ten fakt prijať a rozhodnúť sa byť šťastnými aj napriek všetkým problémom. Stále to totiž vyzerá, že ozajstný život sa už-už začne, ale do cesty sa ako na just vždy postaví nejaká prekážka. Vyššia moc, nejaká práca, ktorú treba dokončiť, niečo, čomu treba venovať určitý čas, účet, ktorý treba zaplatiť. Nie je cesta ku šťastiu, šťastie samotné je tou cestou. Život sa začne, keď mu to sami dovolíme. Preto neváhajme a začnime žiť okamžite, v tomto momente. Tie prekážky sú totiž skutočný život.

Prestaňme čakať, kým skončíme školu, kým sa do školy vrátime, kým schudneme päť kíl, kým priberieme päť kíl, kým dostaneme prácu, kým sa oženíme či vydáme, na piatok večer, na pondelok ráno, na lepšie sako, kým doplatíme hypotéku, kým otvoríme vlastnú firmu, kým postavíme dom s bazénom, nečakajme na jar, na leto, na jeseň, na zimu, na prvého či dvanásteho v mesiaci, na uvedenie našej skladby v rádiu, na darček, na postup v práci, na smrť, na znovuzrodenie.

Vážme si život, nech jeho cenu nespoznáme, až keď nám doktor napíše diagnózu do zdravotnej karty. Nám či našim milovaným. Vtedy už môže byť neskoro niečo zvrátiť. Zbytočne potom budú pracháči vyťahovať šekové knižky, veriaci hromžiť cez slzy na svojich bohov. Neobjavujme hodnotu všetkých vecí až po ich strate, najväčšiu cenu nechápme pri hádzaní hrudy zeme na veká truhiel. Lebo nikto si necení život tak ako zomierajúci a nikto by si ho nemal ctiť viacej ako čerstvo pozostalí či vyliečení.

Nečakajte, že niečo ešte len príde. Život je výmyselník, z nášho pohľadu nič nechce mať na svojom mieste. Cieľ nech je naša cesta, lebo splnenie nejakého sna je zánik túžby a zánik túžby je zákonite prázdnota, ktorá prinesie smútok. Cesta je kráčenie, každá prítomná sekunda nášho bytia, ktorú si uvedomíme a plnohodnotne prežijeme. Začnime žiť tu a teraz, je to kľúč k pravým hodnotám, ktoré nám tento svet ponúka.”

(P. H. Baričák : Šlabikár šťastia)

“Smrť prekonáme tým, že v nej objavíme Boha.”

(Pierre Teilhard de Chardin)

“Ak by si mal čoskoro umrieť a mal by si možnosť niekomu zatelefonovať, komu by si zavolal a čo by si mu povedal? A na čo teda ešte čakáš?”

(Stephen Levine)

Smrť je ako otáčavé dvere: jednými človek vstupuje, druhými vychádza, vracia sa do sveta živých. Každý človek zomiera inak, ale jeden zákon platí pre všetkých: ako človek žil, tak cíti a žije ďalej aj jeho duša…

Preto je dôležité naučiť sa a vedieť žiť…

 

 

Nevyjedz z taniera, čo patrí iným

Mysli na chudákov uprostred zimy

Dožič aj inému kus jeho šťastia

A ver, že dobré sny sa ti raz vrátia

Neklam, že nemáš dosť, máš, čo ti stačí

To, čo máš navyše, musíš vždy strážiť

Pohlaď svet dlaňami, na to ich máme

A prilož dobrý liek vždy k ľudskej rane

Neober celý strom, neotráv studňu

Aj keď si vysoko, skloň sa k nej ku dnu

Hlt vody tomu daj, kto o ňu prosí

A v srdci nos len to, čo pútnik bosý

Čo spadlo z neba, do neba sa vráti

Kto iným nedal, akoby sám, akoby sám stratil

Pozri sa do očí deťom a chorým

Tým, čo sa chytajú aj slamky v mori

Skús plachtu rozprestrieť, keď niekto mrzne

A daj mu kus tepla, vždy ľahšie usneš

Otvor si náručie, môžeš nim chrániť

Tých, čo svet vyháňa a sú tu sami

Nie, nikdy nešliapme po ľudskej biede

Všetci sme pútnici a nikto z nás nevie

Čo prišlo z neba, do neba sa vráti

Kto iným nedal, akoby sám, akoby sám stratil

Čo prišlo z neba, do neba sa vráti

Kto iným nedal, akoby sám, akoby sám stratil

(Kamil Peteraj : Modlitba za ľudskosť, spieva Kristína)

 

Dobre vidíme iba srdcom.

To hlavné je očiam neviditeľné.

(Myšlienka z knihy Antoine de Saint – Exupéry : Malý Princ)

Šírte LÁSKU všade, kam idete :

najprv u vás doma.

Venujte LÁSKU svojim deťom, svojej žene alebo mužovi,

susedom od vedľa…

Nikdy nedopusťte, aby od vás nejaký človek neodišiel

lepší a šťastnejší.

Buďte živým prejavom Božej láskavosti;

láskavosti v tvári, v očiach, v úsmeve,

v srdečnom pozdrave.

(Matka Tereza)

 

Ak má človek v duši svetlo,

vyžaruje z neho krása.

Ak vyžaruje krása z človeka,

vládne v jeho dome harmónia.

Ak vládne harmónia v dome,

panuje poriadok v národe.

Ak panuje poriadok v národe,

je mier na celom svete.

(Čínske príslovie)

 

“Naučili sme sa lietať v povetrí ako vtáky, potápať pod vodou ako ryby. Zostáva len jediné : Naučiť sa žiť na Zemi ako ľudia.”

(G. B. Shaw)