Čaká na každého z nás. Najzaručenejšia istota, ktorú máme všetci pred sebou. I tak nám trvá pomerne dlho, než si to uvedomíme a než sa na ňu pomaly začneme pripravovať. Je však možné, že na ňu ani nebudeme chcieť myslieť, že sa ju pokúsime namočiť do prameňa zabudnutia a možno ju aj voľne pustíme dole riečnym prúdom. Však ona sa zas pripomenie…
Azda ju môžeme aj popierať, ale nie donekonečna. Ani svoju vlastnú, ani smrť tých druhých. Po najväčších slastiach i tak nebadane vstúpi do našich myšlienok a my sa zarazíme, ako keby na nich nikdy nesedela a nikdy im nekraľovala. Veď práve ona je za všetkými našimi úzkosťami a neistotami. Jej dych nasýtený chladnou parou vedie k našej potrebe bezpečia, k snahe udomácniť sa v našom osobnom malom každodennom mikrosvete. K snahe, ktorá nás v obývačke, či za plným kuchynským stolom núti podľahnúť ilúzii, že náš privátny vesmír je spoľahlivým a trvalým miestom.
Skosila všetkých pred nami. Mnohí z nich s ňou však bojovali a stále je dosť tých, čo s ňou nielen zápasia, ale napokon dokonca víťazia. Možno prevrhne telo a hodí ho do vlhkej zeme plnej očakávania. To však neznamená, že triumf patrí jej.
Na prvých stránkach biblie sa o smrti veľa nedozvedáme. Adam a Eva sú dramaticky vyhnaní z raja, ale Adamova smrť sa len suchopárne konštatuje. So smrťou, s tou radikálnou mačetou, ktorá plieni ľudské dejiny a ktorej lesk ich zároveň nabíja významom, sa prvýkrát bolestne stretávame u Ábela. Bol to vlastný brat, kto ho zabil. Roztvára sa tak divoké hrdlo tragickej smrti, ktorú prináša človek človeku. Brat sa mení na bratovraha, pričom tohto metafyzického Kainovho problému sme sa dodnes nezbavili a doteraz sme mu neboli schopní adekvátne porozumieť, či zabrániť.
Božie slová sú však nemilosrdné aj k prvému človeku:
„V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb,
kým sa nevrátiš do zeme,
z ktorej si bol vzatý,
lebo prach si a na prach sa obrátiš.” Gn 3:19
Smrť si nemožno skrotiť, nedá sa jej obmotať motúzik okolo krku. Ona je tá, ktorá ťahá za povraz a skracuje slučku, to malé očko času a priestoru vymedzeného každému z nás. Práve to zmenšujúce sa oko by nás malo viesť k láske, k porozumeniu, k pokore. Nevedie, lebo zabúdame. Teda sa o to aspoň snažíme.
„Nahý som vyšiel z lona svojej matky
a nahý sa ta vrátim.
Pán dal, Pán vzal,
Nech je Pánovo meno zvelebené!” Jób 1:21
Jób smrť prijíma. Ten, čo spieva žalmy, má však oproti nemu niečo navyše – nebojí sa jej:
„I keby som mal ísť tmavou dolinou,
nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou.” Ž 23:4
Napokon, smrť je pre kresťana nepriateľom, ktorý má byť definitívne zneškodnený:
„Ako posledný nepriateľ bude zničená smrť.” 1 Kor 15:26
Sám Kristus ju premohol a v ňom ju premohli všetci tí, čo veria. On vstal, podobne ako pred ním Lazar. Chvíľu nehybné telo a potom zase človek. Z kamennej jaskyne ho vytiahol ten, ktorý je tak žiarivým svetlom, že osvetľuje aj neznámo záhrobnej tmy:
„Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie.” Jn 11:25
Preto boli celé stáročia obrátení v hroboch na východ. Nielen k Jeruzalemu, ale k vychádzajúcemu slnku, k svojmu Spasiteľovi, ktorý ich predsa nemohol nechať čakať v chladnej tôni…
Kam odchádzajú dnešní mŕtvi? Do ktorej svetovej strany uzamykajú svoje trasľavé nádeje? Je vôbec niečo ohrozenejšie ako nádej samotná?
(Nádej sa podľa niektorých zásadne odlišuje od ilúzie v jednom bode: pripúšťa, že sa nesplní to, v čo dúfa. Ale napriek tomu dúfa.)
Sú aj iní, čo víťazia. Chlapec vyrastal v paláci, ale potom stretol človeka chorého, človeka starého a napokon plný hrôzy uvidel, ako na márach nesú mŕtvolu. Ten chlapec pod stromom dosiahol osvietenie. Pod šumiacim lístím slabý človek v krehkej škrupinke – zase len potrebuje svetlo. Nirvána je vyslobodením z toho, čo nesie meno sansára – teda z kolobehu narodenia a smrti, chorôb a staroby, z otáčajúceho sa kruhu pominuteľných túžob a efemérnych slastí.
Iných oslobodzuje smiech. Je pre nich prostriedkom boja. Sokrates hovorí:
„Zaťukajte na hroby mŕtvych a spýtajte sa ich, či by znova chceli vstať – asi by odmietli.”
Epikuros je medzi popieračmi smrti zrejme najoriginálnejší. Fenomén smrti je pre neho vrcholne nepraktickým námetom na úvahu práve preto, že je hranicou nášho života. To, čo je za touto čiarou, už nemá cenu riešiť:
„Smrť sa nás netýka, lebo keď je tu smrť, nie sme tu my a kým sme tu my, nie je tu smrť.”
Voltaire už nemá nádej. Nevie prečo žiť a preto ani nebojuje. Z dlaní sa mu vytráca dôvod toho, prečo sa potia:
„Neviem čo je večný život, ale tento je len zlým žartom.”
Napokon sa k týmto svojim kolegom pridáva Jean Paul Sartre a lapidárne odsekuje, že život nemá význam. Jeho nezmyselnosť podľa neho práve dokladá samotný fakt smrti. Celé tisícročia duchovných tradícií, ktoré uznávali smrť ako Pani, čo vymeriava a preto aj nášmu žitiu daruje zmysel, Francúz prosto otočil. Akoby šlo o presýpacie hodinky. Schopenhauer tiež zmýšľa skepticky. A naturálne. Príroda sa vôbec nestará o osud svojich živých tvorov, ale vydáva ich do rúk tých najbezvýznamnejších náhod, ako to vidno na náhodnej cestičke hmyzu bez akejkoľvek lesti, ktorá, keby bola o trochu viac posunutá na stranu, nebol by ju filozof pristúpil. Opovážlivé by bolo myslieť si, že ľudské vedomie je nesmrteľné, kým zabitý slon alebo kôň sú po smrti už nenávratne preč. Ale Schopenhauerovou topánkou usmrtený hmyz sa vracia do lona prírody, pripraveného dať ďalší nový život. Príroda ním nič nestráca, preto sa o neho málo stará, lebo čím je pre indivíduum spánok, tým je pre prírodu smrť. Možno práve tým je teda… Prebudením sa zo zlého spánku, z otravnej nočnej mory?
Objavujú sa aj vzťahy so smrťou ako s kmotričkou, vrátničkou, ktorá stráži omnoho plnší a bohatší svet. Psychiater Raymond Moody o tom písal celé knihy. O svetle, ktoré nás spolu s našimi zosnulými príbuznými čaká na konci tunela. I o predchádzajúcich životoch, na ktoré si subjekty spomenuli v hypnóze počas inkarnačného regresu. Pocit, že človek už nejaký ten život žil a ešte zrejme aj bude žiť, mu v súčasnom živote prináša pocit ohromnej úľavy, v ktorej nemusí brať veci až tak vážne. A preto neberie tak vážne ani koniec. Je totiž len koncom relatívnym…
V Afrike vraj majú príslovie, že najlepším liekom je človek. Neviem či lieči aj smrť. Som si však istý, že najlepšie zaberá práve tomu, kto umiera.