Šíri povedomie o dôležitosti smútkovej terapie
Jana Pitková: Šťastie a zmysel života musíme hľadať cez seba!
Prešovčanka Jana Pitková (50) na vlastnej koži zažila, čo je to obrovský smútok. Behom sekundy prišla o štyroch milovaných členov rodiny. O oboch rodičov, sestru a jej dieťatko. Zahynuli pri dopravnej nehode. Trvalo jej 18 rokov, kým sa dokázala s touto tragédiou vysporiadať a začať žiť plnohodnotný život. Rozhodla sa pomôcť ľuďom s podobným osudom lebo vie, že smútková terapia je veľmi dôležitá. Založila združenie Kolobeh života, jeho ambasádorkou je Majka Demitrová, ktorá sa vysporiadava so smrťou milovaného manžela, uznávaného hokejistu Pavla Demitru. Cieľom týchto dvoch silných žien je, aby každý človek, ktorý smúti po strate blízkej osoby, mal možnosť podpory – blízkeho človeka, dostatok informácii, odbornú radu, aj od ľudí s osobnou skúsenosťou, pocit spolupatričnosti, že v tom nie je sám. Na jeseň spolu s Ligou pre duševné zdravie chystajú kampaň na oslovenie odborníkov, aby zväčšili silu pri komunikácii o smrti a príprave na ňu.
Prečo si sa začala venovať smútkovej terapii?
Cez vlastný životný príbeh, keď mi v jednej sekunde zomrela celá rodina a stala som sa nevedome adeptom na komplikované smútenie, ktoré nastalo. Bez toho, aby som vedela, čo to je a vedela, čo s tým robiť. Zasiahla ma smrť, ktorá ma vystrašila na veľa rokov a dostala na samé dno smútenia a seba samej. Hľadala som spôsob, ako znova s týmto žiť, o čo sa oprieť. Nevedela som, či kvalita môjho života bude niekedy taká istá ako dovtedy. Bola to veľmi dlhá cesta pre mňa, trvalo to 18 rokov, kým som zistila, ako to zo seba dostať.
Ako si reagovala v prvých chvíľach po tragédii?
Nevedela som, čo robiť. Prechádzala som všetkými fázami. Šokom, zlosťou, neprijatím, odporom, negativizmom, pocitom obete. Často zlosť prechádza do nenávisti, smútok má takú obrovskú emóciu, že ľudia naháňajú potencionálnych vinníkov alebo zlosť obrátia na seba a začnú sa ľutovať. No neuľaví sa. Kým nepochopíme, že obeťou nie sme. Deti vedia smútiť prirodzene. Ráno sa zobudia a keď im je smutno, plačú. A je to v poriadku. Zrazu ich zaujme hračka, tak sú plnou pozornosťou pri nej. Dospelý to nedokáže. Má tak zablokovanú myseľ smútkom, že nie je schopný sa od neho odpútať a topí sa v ňom.
Aké pocity si mala po pohrebe?
Zakázala som si na to myslieť, aby som sa nezbláznila. V tom čase som mala malé bábätko, nechcela som zostať na psychiatrii a k psychológovi som sa hanbila ísť. Jediný spôsob, ktorý som našla, keďže nikto ma nepoučil o tom, čo ďalej, bol ten, že som sa snažila nemyslieť na minulosť, na rodičov, na sestru a jej dieťatko. Lenže to neide a počkalo ma to. Až po dlhých rokoch som šla na terapie, kde som pochopila potrebu smútkovej intervencie. Lebo každý človek nepripravene konfrontovaný so smrťou potrebuje aspoň informácie. Nevie totiž, ako zareaguje jeho myseľ, emócie, telo. Symptómy smútku sa dejú na všetkých úrovniach a aj telo zvykne fyzicky ochorieť. Vykazuje smútok cez žalúdok, suchosť v krku či iné pocity na tele.
To bol podnet na založenie webovej stránky?
Podstatou bolo to, že som chcela zverejniť pre ostatných ľudí, že existuje smútkové poradenstvo a terapia. Aby neváhali a využili takúto možnosť a aby vedeli, čo treba robiť a na koho sa obrátiť. Sú tam rady a odporúčania pre pozostalých.
Akým spôsobom?
Ja som na terapii vyložila všetko to, čo u mňa bolo roky potláčané a tak či tak som si tým musela prejsť. Jednou z úloh terapie je odsmútiť a dovoliť si smútiť akokoľvek to človek potrebuje. Plakať, kričať, hocičo. Ale dávať to von, rozprávať o tom. Pracovať so smútkom aktívne, nebáť sa toho, neutekať, nezatvárať si pred tým. Nemyslieť si, že keď matka plače pred svojimi deťmi, že je to nejaká slabosť, že sa to nepatrí. Práve naopak, toto všetko je to, čo zle robíme.
Prečo?
Deti potom dostávajú mylnú informáciu o tom, že netreba plakať. Nakrúcajú sa filmy o tom, že chlapi neplačú. To je nezmysel. Lebo všetko potom v nás zostáva v tele ako emočný blok. Ako niečo nevyriešené a potom sa to začne somatizovať, teda odrážať na tele ako choroba. Literatúra o psychológii či psychiatrii doslova hovorí o tom, ako sa smútok somatizuje na tele, ktoré časti tela to ukážu keď človek smúti. Malý smútok je aj to, keď nás opustí manžel či frajer, vyhodia nás z práce, odíde nám z domu dieťa. Práca s tou emóciou je rovnaká. Samozrejme, ako súvisí so smrťou, naberá oveľa väčšiu intenzitu. Smútkov zažívame veľa a je najvyšší čas, aby ľudia vedeli, ako s ním pracovať. V rodinách sa stretávame s pretekmi v smútení, keď ten, kto neplače je pranierovaný z mylnej predstavy, že nedostatočne ľúbil.
Kto by mal ľudí naučiť so smútkom pracovať?
V Čechách existuje asociácia poradcov pre pozostalých. Vznikla po 20-ročnej snahe zriadiť ju. Jednou z jej predstaviteliek a zakladateľov je psychologička Naďa Špatenková. Ich ambíciou je dostať do každej nemocnice takýchto poradcov, aby ľudia mali možnosť takejto intervencii ihneď vo chvíli, keď sa dozvedia smutnú správu o smrti blízkych. Lebo pomáhame psychologicky pri hromadných nešťastiach, zasielame tam Modrých anjelov, ale keď nám bežne zomrie človek, to zväčša ostatných netrápi.
Je ešte niekto, kto takto pomáha?
Neziskovka Plamienok bola prvá verejne známa, ktorá pred ôsmimi rokmi začala pracovať s touto témou. No primárne sa venujú rodinám, kde zomiera dieťa. Preto sme sa stretli s Majkou Demitrovou a povedali si, že je čas povedať o svojich skúsenostiach a pomôcť ľuďom. Hlavne cez pocit spolupatričnosti s tým, že pozrite sa, aj my sme to zažili, vieme, čo to je a ako s tým vyrovnávať. Zrazu sme si uvedomili, že to utrpenie nám prinieslo obrovský dar. Nie preto, že je náš život iný tým, že sme stratili osobu, ktorú sme milovali. To sa darom nazvať nedá. Ale preto, že náš život musíme akoby znova vyskladať a inak. Teda musíme vstať ako Fénix z popola a odznova sa akoby narodiť s tým, že je to vedomé a že to šťastie a zmysel života musíme hľadať cez seba.
To je to podstatné?
Áno, lebo na žiadnej barličke nemôžeme vyskladať svoj život. Či už je to barlička vo forme akejkoľvek blízkej osoby alebo v úspechu či peniazoch. Lebo kedykoľvek o ne môžeme prísť. A tým pádom sa dostaneme do situácie, keď náš život stráca zmysel. Tak, ako sa to na prvý pohľad zdá, keď prídeme o blízkeho. Smrť dáva komukoľvek aj dar pochopiť, že môže o čokoľvek prísť a potrebuje zmobilizovať všetky sily, aby sa život vrátil do pocitu kvality a šťastia. To si treba vyskladať na mnohých veciach, nie na jednom človeku, či jednej veci. Ale na akejsi drobnokresbe života, ktoré predtým človeku unikali.
Z akého dôvodu?
Lebo keď sa človek príliš upne na niečo alebo niekoho zabudne, že na svete existujú vône, raňajší úsvit či tisíc iných momentov, ktoré vedia život urobiť krásnym. Aj to, že sa človek učí stáť na vlastných nohách, k čomu ho donúti utrpenie či smútok, siahne si len do vlastnej mobilizácie a musí nájsť spôsob, ako sa naučiť znovať žiť. To je ten najväčší dar cez utrpenie, do ktorého človek dobrovoľne bez vedomého motívu nepôjde. Smrť každého strašne zaskočí a obnaží.
Čo teda robiť pri smútku?
Existujú viaceré návody, z mojej skúsenosti sú dôležité štyri úlohy smútenia. Treba nimi vedome prejsť, pričom čas je nepodstatný. Prvou je prijať smrť, čo sa väčšinou tak skoro nepodarí. Netreba si nahovárať, že ten človek iba niekam odcetoval. Mnohí ľudia zahrajú so sebou túto hru. Preto je tu dôležitý pohreb vo forme obradu rozlúčky. Druhou je dovoliť si smútiť plným prúdom, plakať, kričať, vyzúriť sa, rozprávať o tom, aby to išlo von. Aj modlením, akokoľvek to odkomunikovať. Je to ako s ranou na tele, po čase sa urobí chrasta a zahojí sa. V tejto fáze je dôležité, aby niekto poradil príbuzným smútiaceho, ako sa k nemu správať, čo mu hovoriť, aby tie dobre mienené rady nespôsobovali smútiacemu ešte väčšiu traumu. Ja osobne som najdlhšie terapeuticky spracovávala vetu: “Vzchop sa, ty musís žiť pre svoje deti.” Dôležitý je prvý rok smútku, keď človek zažije prvé výročie narodenín a menín zomrelého, prvé Vianoce bez neho. Treťou úlohou je vytvoriť si nový život popri smútku, zamyslieť sa nad tým, čo nám robí radosť a neviniť sa z radosti. Prichádza to pomaly, pozvoľna, ako drobné momenty. Veď aj pred príchodom partnera či dieťaťa sme boli šťastní. Len sme preniesli svoju pozornosť na ne. Je potrebné si to prázdno po blízkom zaplniť. No a štvrtou úlohou je vytvoriť si pre pozostalého miesto, kde ho budeme mať uloženého symbolicky, rituálne, akokoľvek. Pamiatka na blízkeho by náme nemala brániť nájsť si iné potešenie. Neide o to, naučiť sa s tým žiť, ale aby sme sa transformovali a našli inú hodnotu života a bez výčitiek.
Dá sa to?
Ako príklad môžem uviesť, ako sa so smrťou, okrem odbornej pomoci, intuitívne vyrovnáva Majka Demitrová. Napísala dve nádherné zbierky básní, v ktorých sa odrážajú všetky štyri úlohy smútenia. V prvej “PD 38” vyliala všetok svoj žiaľ, vypísala sa z neho. Našla si záľubu, začala navštevovať hodiny hrnčiarskeho kruhu, to je dôležité pri hľadaní spôsobov, ktorá nám pomôžu nechať emócie tiecť plným prúdom, vysmútiť sa, otvoriť kohútik a pustiť emócie von. V druhej knihe, ktorá sa príznačne volá “Dobré ráno život” vidieť, ako u nej začína cez smútok a jeho tmu presvitať svetlo a slnečné lúče. Badať tu jej tretiu a prvú úlohu smútenia, keď cez nový život prijala smrť. Paľka si dala na také miesto vo svojom živote, kde jej nebráni novému…
Prečo nás tak desí smrť?
Nie je to náhoda, lebo okrem strachu z neznáma sa ešte aj vytratila z našich životov. Umierame za anonymnými múrmi nemocníc. Neberieme ju prirodzene, ako súčasť kolobehu života. Pritom naše náboženstvo aj východné filozofiie nevnímajú smrť ako konečno, ale iba ako prechod do inej dimenzie. Ale naše pohreby sú plné plaču, temna, desov, čiernej farby či spevu o tom, ako nás obkľúčili “smrteľné muky úzkosti záhrobia”. Na všetkých padne obrovská ťažoba. No môže to vyzerať aj inak. Napríklad vo forme zmysluplných rozlúčkových rituálov, ktoré pomáhajú stmeľovať komunitu pozostalých. Príkladom toho je organizácia ekologického pochovávania Ke kořenům v Prahe. Kedysi bola smrť absolútnou súčasťou našich životov, zomieralo sa doma, truhla bola súčasťou rodinného obradového cyklu: narodenie, svadba, pohreb. Bralo sa to ako niečo prirodzené. Úplne sme sa odcudzili smrti, neodprevádzame svojich blízkych vo svojom náručí. A preto nás potom vystraší do takej miery, ako to urobila so mnou. Najbližších 18 rokov po pohrebe som obchádzala pohrebníctva, nemohla som vidieť truhly, mala som fóbiu, obrovský strach pred všetkým, čo sa týkalo pohrebov. Totiž, v jeden deň som musela absolvovať dva – rodičov a sestry so synom. Pre mňa to bola na dve desiatky rokov nočná mora. Je v poriadku, že sa bojíme neznámeho, ale potrebujeme o tom rozprávať a pomáhať ľuďom pracovať so smútkom.
Potrebujú takéto poradenstvo iba pozostalí?
V Čechách sa pokúšajú zaviesť poradcov aj pre zdravotný personál v nemocniciach, ktorý je denne konfrontovaný so smrťou. Lebo celá pozornosť spoločnosti je obrátená na to, ako pomôcť hendikepovaným, smútiacim, no nikto sa nepozerá na obrovskú masu pomáhajúcich. Kedy si my spomenieme, že aj oni potrebujú psychohygienu? A preto to zväčša končí ich vyhorením.
INGRID TIMKOVÁ
FOTO: INGRID TIMKOVÁ