PSYCHICKÁ POMOC :

Na základe dlhoročných skúseností veľmi užitočné rady poskytuje MUDr. Mária Jasenková a kol. v Brožúrke pre rodičov :

Vo vzťahoch s priateľmi, známymi, so širšou rodinou.

Naša potreba stretávať sa s priateľmi, rodinou a so známymi sa počas smútenia mení. Niekedy potrebujeme byť sami, inokedy túžime po ich blízkosti. Niekedy nám idú na nervy, keď nám opakovane klopú na dvere alebo telefonujú, inokedy je nám smutno, že sa neozývajú. V období smútenia sme precitlivení. Ľudia nevedia čítať naše myšlienky, dajme im jasne vedieť, čo potrebujeme.

Pravdou je, že ľudia sa často podvedome vyhýbajú tým, ktorí smútia. Veria, že potrebujú a chcú byť sami. K tejto viere ich vedie vlastný strach zo stretnutia. Nie sú pripravení o smrti hovoriť, nevedia, ako sa majú správať, čo povedať, ako sa tváriť, ak niekto stratí milovanú bytosť či inú blízku osobu. Váhajú, či o tom hovoriť alebo nie. Cítia sa neistí, zmätení, boja sa, aby neublížili. Často je to tak, že ľudia nám nedokážu pomôcť nie preto, že nechcú, ale preto, že nevedia, ako to urobiť. Dajme im jasne najavo, ako nám môžu pomôcť.

Čo povedať, ak stretneme známeho, ktorý nevie, že náš blízky zomrel ?

Táto situácia býva ťažká a nepríjemná. Neexistuje univerzálny návod, ako ju zvládnuť. Je možné sa o to pokúsiť napr. týmto spôsobom: „Asi ste nepočuli, čo sa mi stalo.“ (náznak, že príde nepríjemná správa a poskytnutie času na prípravu). „Môj manžel/ka zomrel/a vo februári.“ Podľa vnútorného rozpoloženia je možné pokračovať a povedať viac, alebo zmeniť tému. Nie je nutné hovoriť o tom, o čom nechcete.

Hľadajte ľudí, ktorí sú Vám blízki a zdieľajte s nimi svoje trápenie.

Sme rôzni, máme rôznu potrebu deliť sa o trápenie a navyše táto potreba sa môže v čase meniť. Počúvajme svoj vnútorný hlas. Bojovať nasilu osamote nie je hrdinstvo. Ľudia, ktorí prežili stratu svojho blízkeho, dokážu pochopiť hĺbku bolesti a poskytnúť podporu.

Zaujímajte sa o články, knihy, prednášky a semináre o smútení.

Pomôžu Vám uvedomiť si, čo cítite a prežívate a dozviete sa, čo môže v procese smútenia pomôcť. Môžete na nich stretnúť ľudí, ktorí tiež smútia.

Zapojte sa do diskusných a svojpomocných skupín.

Ak cítite potrebu podeliť sa o svoju bolesť a skúsenosti so smútením s tými, ktorí tiež smútia, vyhľadajte svojpomocné skupiny smútiacich alebo sa zapojte do diskusných skupín smútiacich na internete. Len ten, kto prežil smrť blízkeho človeka, vie pochopiť, čo táto strata do života skutočne prináša. Prežitá bolesť ľudí spája. Dokážu sa navzájom veľmi dobre podporiť, podeliť sa o svoje skúsenosti, dokážu si navzájom poradiť, ako sa učiť žiť s bolestnou stratou. Dokážu nielen počúvať, ale aj vysloviť to správne slovo v situácii, keď druhí nevedia, čo povedať, dokážu vycítiť, kedy mlčať a zdieľať bolesť vlastnou prítomnosťou. Hovorí sa, že smútok je záhradou súcitu. Byť členom svojpomocnej skupiny umožňuje prežívať okamihy blízkosti v období, ktoré je naplnené osamelosťou, dáva možnosť podporu nielen prijímať, ale aj dávať, a to rôznou mierou v rôznych etapách smútenia. Pocit, že mi konečne niekto rozumie, že je so mnou na jednej lodi, môže priniesť veľa úľavy. Na druhej strane pocit, že prežitá bolesť mi umožňuje pomáhať druhým, môže prinášať veľké naplnenie.

Ponúknite pomoc druhému, ktorý smúti.

Takáto pomoc môže byť zdrojom životného zmyslu a naplnenia. Len ten, kto stratil blízkeho človeka, dokáže plne pochopiť hĺbku bolesti a väčšinou aj dobre vycítiť, ako podať pomocnú ruku. Pomáhať druhým znamená vydávať energiu. Ak sa tak rozhodnete, ponúkajte pomoc až v čase, keď túto energiu máte.

(MUDr. M. Jasenková a kol.: Brožúrka pre rodičov)

„Myšlienka bola celkom jasná. Pozvem týchto päť žien, mladých vdov, aby so mnou trávili jeden večer do mesiaca počas jedného roka. Budeme sa stretávať v sobotu večer, v najzradnejší večer pre mladé vdovy, keď ich duše najviac upadajú do smútku. Budeme sa venovať príjemným veciam. Začneme v malom – tam určite patrí tento večer – a skončíme vo veľkom, možno nejakým zahraničným výletom. Nakoniec si overíme moju teóriu, či spolu dokážeme prekonať stratu, pustiť sa do nečakaných vecí a počas toho sa príjemne baviť. Rátala som aj s neúspechmi a bolesťou. A so slzami, tie určite nebudú chýbať. No budeme žartovať a smiať sa na nezmysloch, objímať sa. Posunieme sa ďalej. A nikoho nepošleme preč.

Ak už nič iné, minimálne získame spolucestujúce na ceste hlbokej premeny – prvé sviatky bez partnera, prvý raz bez obrúčky, prvý flirt. Zblížime sa v tomto najzraniteľnejšom, najslabšom a najzvláštnejšom období a budeme sa vzájomne uisťovať, že toto nie je koniec, ale začiatok.

Počas tohto obdobia som sa nemohla zbaviť pocitu, že existuje spôsob, ako pomôcť ľuďom prekonať hlboký žiaľ. Konzultovala som túto myšlienku s vedcami, ktorí rozbiehali seriózny výskum zameraný na našu prirodzenú schopnosť vzchopiť sa po strate blízkej osoby. Mnohí z vedcov tvrdili, že šťastné zážitky s reálnymi ľuďmi pomáhajú. Dúfala som, že moja nová skupina bude oplývať tým, čo najviac pomáha pozostalým : priateľstvom, skutočnou pomocou, otvorenosťou voči novým zážitkom a smiechom.

Nech sa stane čokoľvek, budeme mať aspoň našu skupinu. Nebudeme v tom samy. V tej čarovnej červenej miestnosti sme uzavreli pakt, že jeden sobotný večer do mesiaca strávime spolu, bez ohľadu na to, čo sa doteraz stalo a čo sa stane odteraz.

Doma som o štvrtej ráno ešte stále nespala od rozrušenia. Možnosť podeliť sa s niekým o podobné myšlienky mi priniesla úľavu, lebo som už nebola osamelá, no zároveň ma to rozrušilo. Pripomenulo mi to noci počas roka po Bernieho smrti, keď som hľadela na vysoký strop v spálni a snažila som sa usporiadať si myšlienky, ktoré pripomínali prezdobenú rokokovú tapetu. Vtedy som nevidela budúcnosť. Rovnako ako tieto ženy dnes večer som nevedela, kým som, ako to sama zvládnem a koho, ak vôbec, budem milovať v budúcnosti. Poznala som ich otázky veľmi dobre. Všetky sa najviac kopili pred úsvitom. Opäť som si spomenula na Thelmu a Louise a na záverečnú scénu, keď si myslia, že vyčerpali všetky možnosti, pozrú sa na seba a povedia: „Pokračujme!“ Dúfala som, že dnes večer tieto ženy videli, že majú možnosti a je ich viac, ako si mysleli a ako som ja očakávala, keď Bernie zomrel.

Áno, pomyslela som si, pokračujme.“”

(B. Aikmanová : Aj vdovy chcú žiť)

Bojujte o nádej, že sa raz budete cítiť lepšie.

Príde čas, keď sa ráno budete tešiť, že prichádza nový deň a že žijete. Zvládnem to sám? Nie je dobré ani potrebné, aby ste smútenie zvládli sami. Každý z nás je zraniteľný a potrebuje z času na čas pomoc. Najmä pri vyrovnávaní sa s bolesťou po strate blízkeho človeka.