4. úloha smútenia : NÁJSŤ TRVALÉ SPOJENIE SO ZOSNULÝM UPROSTRED PÚŠŤANIA SA DO NOVÉHO ŽIVOTA.

                           

„Milovať vždy znamená riskovať stratu. Ľudia zomierajú, ale láska pretrváva. Blízki, ktorých sme stratili, žijú v nás. Hľadajme spôsob, ako milovať ďalej, aj keď ich na tejto zemi už nikdy neuvidíme a nemáme možnosť opäť sa ich dotknúť a počuť ich hlas“.

(MUDr. M. Jasenková a kol.: Brožúrka pre rodičov)

Je potrebné nájsť pre odídenú osobu nové miesto v našom živote – aj keď zosnulého človeka nikdy nikto úplne nenahradí, je dôležité, aby sme mohli ísť ďalej a vytvárali nové vzťahy. Niektorí smútiaci sa bezhlavo púšťajú do nových vzťahov – bez toho, aby predošlý vzťah riadne „odsmútili“. Nový vzťah musí byť uznávaný kvôli nemu samému, nielen ako vyplnenie prázdna a bolesti.

Odporúčané knihy :

M. Demitrová : Dobré ráno, život!

V. Hurdová: Moje milá smrti

D. Walsch : Hovory s Bohom III.

D. Walsch : Návrat domov k Bohu

B. L. Weiss : Životy minulé a budúce

B. Aikmanová : Aj vdovy chcú žiť

B. Ware : Čo pred smrťou najviac ľutujeme

P. H. Baričák : Šlabikár šťastia

J.van Helsing : Kto sa bojí smrti?

R. Sharma : Listy od mnícha, ktorý predal svoje Ferrari

J. Green : Na vine sú hviezdy

B. Asherová : Provensalský dom zázrakov

M. Quick : Terapia láskou

P. Coelho : Alchymista

P. Coelho : Ako rieka, ktorá plynie…

Dr. W.W. Dyer : Premena

„Zrazu som ťažko zadržiavala slzy, kedykoľvek sme spolu hovorili. Otvorene som jej povedala, ako veľmi ju mám rada a ako mi bude chýbať, keď príde jej čas. Potom sme boli schopné hovoriť o smrti otvorene a úprimne. A som tomu veľmi rada. Nepopierali sme, čo bolo pred nami, vychutnávali sme si každý rozhovor. Bola schopná sa so mnou podeliť o svoje myšlienky na smrť. Starká bola pripravená na odchod roky predtým, než som bola ja.

Myšlienka na to, že zomrie, mi vohnala slzy do očí pred jej smrťou. A veľmi som si poplakala, keď sa to stalo. Ale cítila som aj pokoj. Vedela som, že sme sa postavili zoči voči tomu, čo sa nevyhnutne stane každému a čelili sme tomu úprimne a otvorene. Ten pokoj cítim v sebe doteraz. Jej tvár sa na mňa usmieva z rámčeka na mojom stole. Aj keď mi počas tých rokov veľmi chýbala, nepochybne sme mali vďaka úprimnosti tak mimoriadny a pozitívny vzťah, že ma naďalej formuje tým najlepším spôsobom.“

(B. Ware : Čo pred smrťou najviac ľutujeme)

„Nie som prvá ani posledná žena, ktorej zomrel manžel. A väčšina z nich to prežila. Pre mňa je otázkou, či prežiť je cieľ. Prežiť mi zaváňa urputnosťou a bojom s nepriazňou osudu. Ja som ale s ničím nezápasila ani nezápasím. Môžete totiž prežiť, ale čo z vás prežije? Ak je to iba ľudská schránka, ktorá síce navonok funguje, ale zvnútra je spálená na popol? Určite nehovorím, že je to zlé. Každý prejde smrťou svojho blízkeho tak, ako najlepšie v danej chvíli vie. Nikdy neprestanem ďakovať môjmu mužovi, že zomrel vo chvíli, kedy si bol istý, že to zvládnem bez toho, aby ma to zvnútra zožralo. Vlastne som nemusela robiť nič, len som to všetko cez seba nechala tiecť a dovolila som si prežívať každý okamih tak, ako som to cítila. Aj keď tá bolesť a zúfalstvo boli v prvých mesiacoch obrovské, tak som aj napriek všetkému od prvých momentov vedela, že to zvládnem. Nie kvôli deťom, nie kvôli pamiatke môjho muža a nie kvôli očakávaniu okolia, ale kvôli sebe.“

„Po strate manžela bol každý z tých momentov a spôsob, akým som ten moment prežila a spracovala veľmi dôležitou súčasťou toho, kým som dnes. Toto mi smrť tiež dala ako dar – nie je už pre mňa dôležitý a nedôležitý čas. Je mi jedno, či „hltám“ nový zážitok, alebo po tisíckrát robím nejakú rutinnú činnosť. Je mi jedno, či pracujem, alebo sa túlam po lese. Je mi jedno, či precestujem svet za 80 dní, alebo tých 80 dní strávim na pieskovisku s deťmi. Všetko sa to zlialo v jedno. Všetko je to život“.

„Nepovedala by som, že po smrti môjho muža sa už nemám čoho báť, pretože to najhoršie sa mi už stalo. Smrť mi ale usporiadala priority. Nebojím sa už smrti mojich milovaných, aj keď viem, že to strašne bolí. A nebojím sa už ani vlastnej smrti, pretože sa mi zdá nádherné, že sa jej nemôžem vyhnúť. A jediné, čo mi tá moja konečnosť hovorí je to, že sa mám snažiť žiť svoj život tak, aby som na konci nijakého dňa nemusela nič ľutovať. Pretože kto vie, či nebude môj posledný.“

(Veronika Hurdová: Moje milá smrti)

„Sadni si,“ prikázal mi sucho. Neusmieval sa. Mal prenikavé oči. Automaticky som si sadol. Povedal mi, že so silou zaobchádzam veľmi nedbanlivo, pretože som sklesnutý a smutný, a že s tým musím skoncovať, pretože inak sa sila obráti proti nám obom a nikdy už sa s týchto pustých hôr nedostaneme živí.“

(C. Castaneda : Cesta do Ixtlanu)

„Vďaka tomu, že som sa naučil nezabúdať na hlbší zmysel života, a tým aj smrti ako jeho integrálnej zložky, som trpezlivejší, emocionálnejší a láskavejší. A cítim sa viac zodpovedný aj za svoje skutky, tie negatívne i tie ušľachtilé. Viem aj to, aká je cena, ktorú budem musieť za niektoré svoje činy zaplatiť. Čo má prísť, príde.“

(B. L. Weiss : Učňovské životy duše)

Domorodec na púšti Kalahari hovorí o dvoch druhoch hladu.

Existuje Veľký hlad a existuje Malý hlad.

Malý hlad požaduje jedlo do žalúdka;

ale Veľký hlad,

ten najväčší hlad zo všetkých, je hlad po ZMYSLE…

Existuje iba jedna vec, vďaka ktorej sú ľudia hlboko

zatrpknutí – keď im je vnútený život bez ZMYSLU…

Nie je nič zlé na hľadaní šťastia…

Ale útechou duše je niečo väčšie než šťastie…alebo nešťastie

a tou je ZMYSEL.

ZMYSEL totiž pretvára všetko…

Akonáhle to, čo robíte má pre vás ZMYSEL,

potom s tým nesúvisí, či ste šťastní alebo nešťastní.

Ste spokojní – spojení s Duchom, patríte.

(Sir L. van der Post : Ponáhľaj sa pomaly)

„Dá sa v súvislosti so smrťou napísať niečo pozitívne? V istom zmysle áno. Anselm Grűn medituje o smrti vo svojej knihe Keby som mal už len jeden deň života. Nie preto, že by túžil umrieť alebo preto, že má po krk každodenných starostí. Skôr pripomína, aký je to úžasný dar – prežiť každý ďalší deň. Pomyslením na svoj posledný deň, ktorý raz určite príde, môžeme veci uvidieť z opačného konca: žiť naplno, vychutnávať si drobné okamihy, tešiť sa z našich vzťahov a tušiť nesmiernu hĺbku života“…

(Mgr. Lucia Čopíková)

“Smrť je stále blízko nás a my si to ani len neuvedomujeme. Môže prísť každou sekundou, no my sa klameme, že nás si biela s kosou nájde až niekedy v šesťdesiatke či v sedemdesiatke. Klameme sa a márnime deň za dňom. Presviedčame sa, že život bude lepší, keď sa oženíme, budeme mať dieťa a potom ďalšie. Stále však nie sme spokojní, pretože naše deti ešte nie sú veľké, takže všetko sa zmení na lepšie, keď podrastú. Sme večne nespokojní, lebo neskôr dosiahnu pubertu a my sa s tým musíme pasovať. Klameme sa, že keď z nej konečne vyrastú, určite budeme šťastnejší. Hovoríme si, že náš život bude lepší, keď si naša manželka konečne lepšie zorganizuje život, keď budeme mať nové auto, keď budeme môcť ísť na drahšiu dovolenku, keď budeme konečne v dôchodku.

Pravda je, že nie je lepší čas na šťastie ako ten, čo je práve teraz. Ak nie teraz, tak kedy potom? Náš život bude vždy plný výziev. Je lepšie ten fakt prijať a rozhodnúť sa byť šťastnými aj napriek všetkým problémom. Stále to totiž vyzerá, že ozajstný život sa už-už začne, ale do cesty sa ako na just vždy postaví nejaká prekážka. Vyššia moc, nejaká práca, ktorú treba dokončiť, niečo, čomu treba venovať určitý čas, účet, ktorý treba zaplatiť. Nie je cesta ku šťastiu, šťastie samotné je tou cestou. Život sa začne, keď mu to sami dovolíme. Preto neváhajme a začnime žiť okamžite, v tomto momente. Tie prekážky sú totiž skutočný život.

Prestaňme čakať, kým skončíme školu, kým sa do školy vrátime, kým schudneme päť kíl, kým priberieme päť kíl, kým dostaneme prácu, kým sa oženíme či vydáme, na piatok večer, na pondelok ráno, na lepšie sako, kým doplatíme hypotéku, kým otvoríme vlastnú firmu, kým postavíme dom s bazénom, nečakajme na jar, na leto, na jeseň, na zimu, na prvého či dvanásteho v mesiaci, na uvedenie našej skladby v rádiu, na darček, na postup v práci, na smrť, na znovuzrodenie.

Vážme si život, nech jeho cenu nespoznáme, až keď nám doktor napíše diagnózu do zdravotnej karty. Nám či našim milovaným. Vtedy už môže byť neskoro niečo zvrátiť. Zbytočne potom budú pracháči vyťahovať šekové knižky, veriaci hromžiť cez slzy na svojich bohov. Neobjavujme hodnotu všetkých vecí až po ich strate, najväčšiu cenu nechápme pri hádzaní hrudy zeme na veká truhiel. Lebo nikto si necení život tak ako zomierajúci a nikto by si ho nemal ctiť viacej ako čerstvo pozostalí či vyliečení.

Nečakajte, že niečo ešte len príde. Život je výmyselník, z nášho pohľadu nič nechce mať na svojom mieste. Cieľ nech je naša cesta, lebo splnenie nejakého sna je zánik túžby a zánik túžby je zákonite prázdnota, ktorá prinesie smútok. Cesta je kráčenie, každá prítomná sekunda nášho bytia, ktorú si uvedomíme a plnohodnotne prežijeme. Začnime žiť tu a teraz, je to kľúč k pravým hodnotám, ktoré nám tento svet ponúka.”

(P. H. Baričák : Šlabikár šťastia)

 

Smrť je len krátka krivka cesty,

kus odvrátenej strany istoty,

na ktorú vkročiť

znamená prísť bližšie.

K samému sebe.

K životu.

(Noah Lien)