3. úloha smútenia: PRISPÔSOBIŤ  SA  SVETU  BEZ  ZOSNULÉHO.

Postupne a pomaly sa učíme žiť bez strateného človeka – učíme sa prekonávať bezmocnosť osvojovaním si nových zručností. Orientujeme sa na riešenie problémov, ktorým čelíme. V tomto období by sme sa mali vyvarovať zásadných životných zmien, pretože náš úsudok nemusí byť „triezvy“.

Jedným zo spôsobov ako si sami môžeme navodiť príjemné pocity, je vedome sa zamerať na tri aspekty našej osobnosti – mentálnu, emocionálnu a fyzickú čiže myšlienky, pocity a fyzické telo a vedome sa im venovať, naučiť sa ich počúvať a rozvíjať :

Fyzické telo – dostať ho do expanzie (uvoľnenia) prostredníctvom :

-dýchanie

-autogénny tréning (viď. Jozef Hašto : Autogénny tréning)

-fyzická práca

-športové aktivity

-tanec

-strava

-masáž, hladkanie, rozmaznávanie

-sauna, relax

-kúpeľ

-milovanie sa (sex)

Pocity – navodiť si príjemné pocity prostredníctvom „vyladeného“ prostredia :

-prechádzky v prírode

-kúpanie sa vo vode

-spoločnosť malých detí

-spoločnosť optimistických (vyladených) ľudí

-spoločnosť zvierat

Myšlienky – vedome zamestnať pozornosť (myšlienky) žiadaným smerom:

-tvorivá činnosť (akákoľvek, napr. kreslenie, písanie, modelovanie, háčkovanie, varenie, lúštenie krížoviek)

-spievanie, alebo aj počúvanie hudby

-autogénny tréning

-vedomé dýchanie

-meditácia

-modlitby, afirmácie, mantry

-praktizovanie vďačnosti

-čítanie pekných kníh, pozeranie pekných filmov, komédií

-humor, smiech

Ako vieme, že už sme na tom lepšie?

Proces smútenia je pomalý, únavný, často urobíme jeden krok dopredu a dva dozadu. Niekedy je ťažké vidieť a cítiť zlepšenie. Ak sme otvorení, zlepšenie určite raz príde.

MUDr. Mária Jasenková a kol. v Brožúrke pre rodičov ponúka zaujímavé odpovede rodičov, ktorí prešli procesom smútenia a podelili sa o svoje skúsenosti:

-V srdci sme schopní prežívať nenávratnosť straty. Plne si uvedomujeme a cítime, že náš milovaný zosnulý sa už nikdy nevráti, nebojujeme proti tomu.

-Dokážeme hovoriť o príjemných aj o nepríjemných spomienkach. Vo včasnej fáze smútenia sme si vedeli vybaviť len nepríjemné zážitky.

-Dokážeme byť sami a necítiť sa osamelo. Nepotrebujeme mať neustále niekoho pri sebe alebo venovať sa činnostiam, ktoré nás odvádzajú od bolesti.

-Dokážeme šoférovať a pritom neplakať. Smútiaci, ak sú v aute sami, často plačú, čo môže byť pre nich aj pre okolie nebezpečné.

-Menej nás zraňuje necitlivý prístup okolia. Uvedomujeme si, že necitlivé komentáre ľudia

nevyslovujú úmyselne, ale z neznalosti alebo z neschopnosti vcítiť sa. Ani my nedokážeme pochopiť všetko, čo trápi iných.

-Dokážeme sa tešiť na prázdniny a na voľné dni.

-Dokážeme ponúknuť pomoc ľuďom, ktorí smútia.

-Hudba, ktorú mal zosnulý rád, nám neprináša silnú bolesť.

-Dokážeme sa zúčastniť duchovných služieb a neplakať pri tom.

-Dokážeme prežiť krátky čas aj bez pomyslenia na zosnulého, ktoré sme stratili a necítime sa vinní.

-Dokážeme sa zasmiať na dobrom vtipe bez pocitu viny.

-Spánok a prijímanie potravy sa vrátili do normálu.

-Necítime sa dlhodobo unavení, vrátila sa schopnosť oddýchnuť si a nazbierať sily.

-Dokážeme sa plne sústrediť na čítanie knihy alebo na sledovanie televízneho programu. Informácie, ktoré sa dozvieme, si aj zapamätáme.

-Dokázali sme si vytvoriť nový denný režim.

-Necítime potrebu denne navštevovať cintorín alebo krematórium.

-Dokážeme byť vďační za niektoré udalosti, ktoré sme v živote zažili.

-Sme schopní nadväzovať nové vzťahy, máme nových priateľov, vieme sa tešiť zo stretnutí

s nimi.

-Sme znovu schopní dôverovať.

-Sme schopní prijímať veci také, aké sú a nesnažíme sa ich vrátiť do pôvodného stavu.

-Sme trpezliví pri prežívaní nových návalov smútku, vieme, že sa nevracajú tak často ako pred tým a sú menej bolestné.

-Sme schopní plánovať si budúcnosť.

-Sme schopní ráno sa tešiť, že prichádza nový deň.

-Sme schopní zastaviť sa a ovoňať pekný kvietok na ceste.

-Prázdnotu, ktorá v nás vznikla po strate, sme schopní čiastočne zaplniť inými ľuďmi, časť

z nás vždy zostáva prázdna.

-Sme schopní venovať časť energie premýšľaniu o strate.

-Uvedomujeme si, že strata nášho milovaného zosnulého nás posunula ďalej, že sme zrelší.

Je ťažké dopracovať sa k viacerým zmenám naraz. Známkou pokroku je aj jedna malá zmena, ktorá prináša do života viac pokoja.

(MUDr. M. Jasenková a kol.: Brožúrka pre rodičov)

Odporúčané knihy :

M. Demitrová : Dobré ráno, život!

G. Rubinová : Projekt šťastia

E. Gilbertová : Jedz, modli sa a miluj

B. Aikmanová : Aj vdovy chcú žiť

J. Didion : Rok zázračného uvažovania

V. Hurdová: Moje milá smrti

R. Sharma : Mních, ktorý predal svoje Ferrari

J. Green : Na vine sú hviezdy

B. Asherová : Provensalský dom zázrakov

M. Quick : Terapia láskou

P. Coelho : Alchymista

P. Coelho : Ako rieka, ktorá plynie…

H. R. Cushnir : Šťastie bez podmienok

E. Stanová : Objavte seba, objavte šťastie

MUDr. M. Jasenková a kol.: Brožúrka pre rodičov

„Pearl veľmi dobre prijala skutočnosť, že nadišiel jej čas, že čoskoro zomrie. Povedala mi, že jej to čiastočne uľahčil fakt, že už prišla o manžela a ich jediné dieťa, dievčatko. Zomreli asi rok po sebe pred viac než tridsiatimi rokmi. Hlboko v srdci cítila, že sa s nimi čoskoro stretne.

Manžel zomrel náhle, pri nehode v práci. Nepoužila slovo, „nehoda“ pretože v tomto zmysle to znelo ako náhoda a na tie neverila. „Malo to tak byť,“ povedala mi. „Spôsobilo mi to obrovskú bolesť. V priebehu tých vyše tridsiatich rokov som zistila, ako mi táto strata umožnila pomáhať druhým a stať sa takou, aká som. Nebola by som taká, keby som nezažila jeho smrť.“

Filozoficky brala aj stratu svojho dievčatka. Tonia zomrela ako osemročná na leukémiu. „Stratiť dieťa je skutočne také strašné, ako sa o tom hovorí. Nemal by to zažiť žiaden rodič. Na celom svete dennodenne strácajú rodičia deti. Som len jednou z mnohých.“ Počúvala som a obdivovala pokoj, ktorý z nej vyžaroval, keď hovorila o svojej dcérke. „Som rada, že nemusela dlho trpieť. Verím tomu, že prišla do môjho života, aby ma naučila bez výhrad sa radovať z lásky. Odvtedy som bola schopná dávať ju iným, aj keď sme neboli príbuzní. Drahúšik Tonia, môj drahý malý anjelik.“

Jasné obrazy spomienok v mysli jej vybledli, ale v srdci zostali nezmenené. Pearlina láska k dcérke bola stále rovnako silná. „Láska nezomiera,“ povedala mi optimisticky. Rozprávala mi, ako ťažko žila v čase po Toniinej smrti.

Trvalo niekoľko rokov, kým sa jej život znovu dostal do normálnych koľají. Nikdy sa však nevnímala ako obeť. Aj keď poznala bolesť zo straty dieťaťa a nepriala by ju nikomu, vedela, aká radosť je dieťa mať. A to, zdôraznila, nemá možnosť zažiť každý.

Zhodli sme sa, že každá prekážka znamená aj dar. „Ľudia večne zo seba robia obeť,“ pokračovala. „Ale komu to chcú nahovoriť? Okrádajú len sami seba. Život nikomu nič nedĺži. Ani nikto iný. Len my máme povinnosť voči sebe. Najlepšie, ako mať zo života čo najviac, je vážiť si ho ako dar a necítiť sa ako obeť.“

Vysvetlila som Pearl, že som svojho času poznala zopár obetí. Prebudilo ma až to, keď som zistila, že sa sama správam ako obeť. Prekvapilo ma, ako veľmi som uviazla vo svojich zraneniach. Bola som schopná sústrediť sa len na to, aký mám ťažký život.

Súhlasila a vôbec ma neodsudzovala. „Všetci sa toho občas dopustíme. Medzi súcitom a mentalitou obete je len tenká hranica. Súcit je však ozdravujúca sila a vychádza z láskavosti, ktorú cítime sami k sebe. Robiť zo seba obeť je otravná strata času, ktorá nielen odpudzuje iných, ale tiež okráda človeka o možnosť spoznať skutočné šťastie. Nikto nemá voči nám žiaden dlh,“ zopakovala. „Dlh máme len voči sebe – zbaviť sa minulosti, byť vďační za to, čo máme a čeliť výzvam. Ak podľa toho žijete, život vás obdaruje.“ Mala som túto ženu veľmi rada.

Rozprávala o tom, aký ťažký život majú niektorí ľudia, s akými obrovskými problémami sa boria a napriek tomu dokážu stáť vzpriamene a nachádzať šťastie v maličkostiach, ktoré život prináša. Druhí sa, naopak, stále na svoj život sťažujú, aj keď sa im ani nesníva, ako dobre sa majú v porovnaní s inými. V tomto sa dalo s Pearl bez výhrad súhlasiť, pretože aj keď som ešte bola občas ubolená, videla som všetko to požehnanie, ktoré som dostala. Vždy sa našiel niekto, kto na tom bol oveľa horšie.

Keď sa Pearl podarilo po smrti manžela a dcéry opäť uchopiť opraty života do svojich rúk, naplno sa na niekoľko rokov vrhla do práce. V zamestnaní sa jej páčilo, mala rada svojich spolupracovníkov a zákazníkov. Vedela, že je tu aj preto, aby ich povzbudzovala a starala sa o ich spokojnosť. Robila to veľmi dobre, aj keď stále cítila v sebe prázdnotu. Takmer dve desaťročia sa vyrovnávala so stratou rodiny.

Nedbalá poznámka jej jedného dňa zmenila život. A zrazu po pracovnom čase pomáhala zákazníkovi, ktorý rozbiehal nový program pre miestnu komunitu. Ani si to veľmi neuvedomovala a začala sa stále viac angažovať, pretože ten projekt a ľudí okolo neho milovala. „Prvýkrát za viac než dvadsať rokov som opäť pocítila nadšenie. A viete prečo?“ spýtala sa a ja som čakala. „Mala som cieľ, skutočný zmysel. Preto som v práci cítila prázdnotu. Nevidela som v nej dostatočný zmysel.“

V komunitnom projekte nakoniec Pearl našla prácu svojho života. O rok dala výpoveď v predchádzajúcom zamestnaní a plne sa venovala novej úlohe. Na začiatku zarábala menej, ale nevadilo jej to. Po čase sa jej plat zvýšil. „Niekedy musíte ísť pár krokov späť, aby ste sa mohli rozbehnúť a potom skočiť,“ smiala sa. „Peniaze sú nepochopiteľné. Ľudia kvôli nim zostávajú na nesprávnom mieste, pretože si myslia, že by nezarobili prácou, ktorú majú radi. A pritom to skutočne môže byť naopak. Ak máte naozaj radi to, čo robíte, viac sa otvoríte prílivu peňazí, pretože sa viac ponoríte do činnosti, v ktorej ste šťastní. Samozrejme, chvíľu trvá, kým zmeníte svoje zmýšľanie a prestanete sa trápiť, ako k vám peniaze prídu.“

(B. Ware : Čo pred smrťou najviac ľutujeme)

„Takže pokiaľ máte pocit, že ste uviazli na mieste, alebo, že proste potrebujete trochu povzbudenia, skúste jednoduchú skratku. Táto skratka sa volá vďačnosť.

Veľký básnik a mystik William Blake povedal : „Vďačnosť je samo nebo.“ Uvedomiť si za čo sme vďační, nás bez výnimky uvedie do stavu expanzie, a to i keď súčasne vážne trpíme. Rozpúšťa to odpor a zmäkčuje to hrany kontrakcie (stiahnutia). Občas, keď uviazneme na mieste, nám ľudia hovoria, aby sme boli vďační za to, čo máme. Často to pôsobí ako výčitka a výsledkom je potom iba ďalšia kontrakcia. Ale dospieť k vďačnosti vlastným spôsobom a tempom je jedným z najväčších darov, aké môžeme dať sami sebe.

Pre mňa bolo najhorším obdobím rozpad môjho manželstva. V tom čase to pre mňa bol otrasný úder, to posledné, čo by som chcel, keďže ja a moja žena sme mali silný vzťah, o ktorom sme predpokladali, že vydrží celý život. Miloval som ju a naše partnerstvo viac, než čokoľvek iné v celom mojom živote. Potom sa ale to všetko začalo rozpadať a ja som s tým nemohol nič urobiť.

V prvých dňoch po našom rozchode bola moja myseľ učebnicovým príkladom posadnutosti. Všetky bdelé hodiny svojho času som trávil zúfalou snahou dať tomu všetkému nejaký zmysel. Analyzoval som, posudzoval, vyjednával a utápal sa. Nechtiac som svoju bolesť živil tým, že som s ňou viedol vojnu. Keď som to konečne vzdal, keď som sa zmieril s tým, čo sa deje, veľa toho do seba zapadlo.

Mier, ktorý ma zaplavil zároveň s prijatím, mi pomohol objaviť v sebe tiene, ktoré prispeli k onej kríze. Zrazu som svoje manželstvo videl omnoho jasnejšie. Stále som bol veľmi zranený, ale zároveň vďačný za všetko, čo mi tento vzťah dal. Táto vďačnosť mi umožnila prežiť zásadné otázky a prijať všetku bolesť ako nejakú výhernú cenu. Zostal som otvorený, rozbitý, ale potom ma jedného dňa zocelila blaženosť“.

(H. R. Cushnir : Šťastie bez podmienok)

„Spoločnou témou náboženstva, filozofie, ale aj kníh o nešťastí, je napomínanie žiť naplno a byť vďační za prítomnosť. Často musí prísť pohroma, aby sme ocenili, čo sme kedysi mali. „Väčšina z nás zažije v živote chvíle,“ povedal William Edward Hartpole Lecky, „keď by sme dali všetko na svete za to, aby sme boli takí ako včera. A pritom včerajšok pominul a my sme ho ani neocenili, ani sa z neho netešili.“ Keď som si viac začala ceniť bežný život, zaplavila ma túžba zachytiť prúd momentov, ktoré plynuli prakticky bez povšimnutia.“

„Vďačnosť je pre šťastie dôležitá. Podľa štúdií sú vďační ľudia šťastnejší, spokojnejší so životom, dokonca sa cítia psychicky zdravší a viac času trávia cvičením. Vďačnosť oslobodzuje od závisti, pretože ak ste vďační za to, čo máte, nezožiera vás túžba mať niečo iné alebo mať viac. Následne je ľahšie vyžiť z vlastných prostriedkov a prejavovať štedrosť voči druhým. Vďačnosť živí znášanlivosť – ak voči niekomu cítite vďačnosť, len ťažko vás sklame. Vďačnosť takisto spája človeka s prírodou, pretože jednou z najjednoduchších vecí je byť vďačný za krásu prírody.“

(G. Rubinová : Projekt šťastia)

„Projekt šťastia je cesta, ako zmeniť svoj život. Začína sa prípravnou fázou, v ktorej zistíte, čo vám robí radosť, čo vás napĺňa a uspokojuje, a naopak, čo vo vás vyvoláva výčitky a pocit viny, čo vás hnevá alebo nudí. Po nej nasledujú predsavzatia. Určíte si konkrétne aktivity, ktoré vás urobia šťastnejšími. A nakoniec tá najzaujímavejšia časť : dodržiavanie predsavzatí.

Projekt šťastia každého človeka bude jedinečný, ale takmer pre všetkých bude prínosom. Môže začať kedykoľvek a trvať toľko, koľko budete chcieť. Môžete začať s malými vecami (odkladať kľúče každý večer na to isté miesto) alebo veľkými (napraviť vzťahy s rodinou). Záleží na vás.

Keď začnete rozmýšľať nad predsavzatiami, spomeňte si na prvú ušľachtilú pravdu a odpovedzte na nasledujúce otázky :

Pri čom sa cítite dobre? Ktoré aktivity považujete za zábavné a uspokojujúce? Ktoré vám dodávajú energiu?

Pri čom sa cítite zle? Čo je pre vás v živote zdrojom hnevu, rozčúlenia, nudy, frustrácie a strachu?

Cítite, že v istej oblasti nie ste na správnom mieste? Priali by ste si zmeniť zamestnanie, mesto, rodinnú situáciu alebo iné okolnosti? Žijete podľa svojich očakávaní? Odráža váš život vaše hodnoty?

Máte zdroj atmosféry rastu? Čo vo vašom živote je pre vás zdrojom postupu, učenia, cieľov, zlepšenia a zvyšujúceho sa majstrovstva?

Odpovede na tieto otázky vám poslúžia ako dobrá orientácia pri úvahách o potenciálnych zmenách. Keď sa raz rozhodnete, na ktorých oblastiach chcete popracovať, stanovte si špecifické merateľné predsavzatia, ktoré vám umožnia zhodnotiť, či sa zlepšujete. Predsavzatia fungujú lepšie, ak sú konkrétne, nie abstraktné…“

(G. Rubinová : Projekt šťastia)

„Takmer po roku a pol vdovského života som sa rozhodla pohnúť sa ďalej, ako to nazývajú v literatúre o trúchlení. Bola som pripravená možno znova pomyslieť na schôdzky s mužmi, na dovolenku, na ktorej budem sama, a na hľadanie ľudí bez záväzkov, s ktorými budem môcť tráviť víkendy. Rozhodla som sa, že potrebujem sprievodcov s vedomosťami. Dúfala som, že vdovy z podpornej skupiny mi pomôžu vymotať sa z toho. Tieto ženy rovnako vyvrhnuté do krajiny žiaľu mohli byť jedinými osobami, ktoré hovorili mojím jazykom a mohli mi ukázať miestne zvyky. Možno objavili triky, ktoré ja nie – ako vymeniť žiarovku nad kuchynskou linkou alebo ako udržiavať rozhovor na svadbe, kde ma usadili k stolu so starými a chorými ľuďmi. Ako uskutočniť nevyhnutné veci, keď sa ledva zmôžem na prípravu raňajok.

Úloha dôstojnej vdovy mi veľmi nešla, tak som sa zamerala na to, v čom som bola dobrá, čiže na prácu reportérky. Získavanie informácií a písanie o nich. Teraz som však potrebovala zistiť, čo sa musím naučiť – ako dá ľudská bytosť do poriadku svoj život zničený stratou blízkeho“.

(B. Aikmanová : Aj vdovy chcú žiť)

„Začalo sa mnoho nových vecí. Boli prevažne pracovné. Veľa ich bolo náročných a ťažkých. Žiadali si, aby som zmenila uhol pohľadu na život ako taký. A zmena niekedy bolí. Potrebovala som si rozšíriť obzor. V osobnej oblasti som sa začala o seba viac starať. Hlavne športovať, čo predtým nebola moja doména. Vyčistili sa mi vzťahy. Naučila som sa žiť sama so sebou. Považujem to za veľké plus. Teším sa z každého dňa. Vážim si všetko dobré v mojom živote a s láskou vítam to, čo až tak dobre nevyzerá. Ďakujem za príležitosti na môj rast. Pochopila som, že ak chcem ísť v živote ďalej, najdôležitejšie je čo najskôr zmeniť uhol pohľadu na situáciu. Tak rýchlo, ako sa len dá, zabudnúť na minulosť a vytvárať si život podľa vlastných predstáv. Odpustiť si to, čo sa stalo.“

(E. Stanová : Objavte seba, objavte šťastie)