2. úloha smútenia :    SPRACOVAŤ  BOLESŤ  ZO  STRATY.

„Dovoľte si smútiť, je to jediná cesta, ako dospieť k úľave. Znamená to priznať si, že sme slabí, zraniteľní. Každý, bez ohľadu na to, nakoľko je silný a nezávislý, potrebuje z času na čas pomoc – ucho, ktoré ho vypočuje alebo rameno, na ktorom sa môže vyplakať. Dovoliť si smútiť znamená dopriať si čas a priestor na prežívanie bolesti, aby sme mali možnosť znovu uvidieť svetlo“.

(MUDr. M. Jasenková a kol.: Brožúrka pre rodičov)

Je veľmi potrebné spoznať a prejavovať svoje pocity a emócie – k najproblematickejším a najbúrlivejším emóciám patrí hnev, krivda, úzkosť, pocity viny, hanby a bezmocnosť. Hnev môže vyplývať z frustrácie alebo z bezmocnosti. Ak hnev nie je zameraný na skutočný objekt, môže byť presmerovaný na iných ľudí (príbuzní, zdravotnícky personál). Alebo je obrátený dovnútra a prežívaný ako pocit viny či zníženie sebaúcty. V krajnom prípade môže vyústiť do samovražedného konania. Veľká časť pocitov viny je iracionálna, preto je potrebné testovať ich reálnosť. Dôležité je nielen emócie prejavovať, ale aj zisťovať ich význam a primerane ich nasmerovať. I keď niekedy môžeme mať pocit, že sme sa zbláznili. Trpíme halucináciami alebo veľkou zmätenosťou. Pokiaľ sa nejedná o komplikované smútenie, kedy je potrebné vyhľadať odbornú pomoc psychológa, je to v poriadku. Smútok potrebuje čas. Tento pocit sa nedá nasilu urýchľovať. Určité chvíle sú obzvlášť náročné (Vianoce, výročia, dovolenky).

Je dôležité vedieť o individuálnych rozdieloch v smútení – smútenie sa prejavuje širokou škálou prejavov. Často dochádza k nedorozumeniam medzi príbuznými, napr. matka nahlas plače za dieťaťom a otec viac smúti vo svojom vnútri. Obidvaja sa pritom obviňujú z „neadekvátnosti“ smútenia. Pritom oba spôsoby sú primerané, oba pomáhajú vyrovnať sa so smrťou, aj keď iným spôsobom.

(Mgr. Lucia Čopíková)

Dovoľte si plakať.

Ako píše MUDr. Mária Jasenková a kol. v užitočnej Brožúrke pre rodičov „plač prináša úľavu a uvoľňuje bolesť. Plačte osamote aj so svojimi blízkymi. Ak sme sa spolu dokázali smiať, prečo by sme nemohli spolu plakať?“

Podeľte sa o svoje spomienky.

Nebojte sa vyslovovať meno svojho milovaného zosnulého, ktorého ste stratili. Zomrelí žijú ďalej v našich spomienkach. Spomínajte, čo pekné a radostné ste spolu zažili. Čo miloval, čo mu prinášalo radosť, čoho sa bál, ako sa trápil. Rozprávajte aj o tom, ako odchádzal z tohto sveta. Nebráňte sa slzám, sú uzdravujúce. K spomienkam sa vracajte, rozprávajte, keď cítite potrebu o nich hovoriť. Potláčaním sa bolestné spomienky nedajú vymazať. Až ich precítenie a prijatie umožní reagovať na nové výzvy, ktoré prinesie život. Príde čas, keď radosť z toho, že tieto spomienky máte, bude väčšia než bolesť, že k nim už žiadna nepribudne. Buďte so sebou trpezliví, smútenie vyžaduje čas.

Vytvorte si rituál, ktorý Vám bude pripomínať bolestný okamih straty.

Môžete napísať báseň alebo poviedku a čítať ju nahlas na mieste, ktoré je pre Vás dôležité (napr. v izbe zosnulého, na mieste, kam ste s ním často chodievali, na cintoríne a pod.) Napíšte pre svojho milovaného vlastnú modlitbu. Zapaľujte sviečku, zasaďte strom ako symbol, že váš milovaný žije vo Vás aj naďalej. Rituály uvoľňujú smútok. Dávajú nám možnosť oslobodiť sa od zväzujúcej bolesti, prijať nový životný smer a pocítiť opäť mier a pokoj vo svojom vnútri. Rituály otvárajú srdce, dávajú nám priestor byť tým, kým sme a necítiť sa pritom v ohrození.

Môžete si písať denník :

-O tom, ako je vám ťažko, čo prežívate a o čom premýšľate, čo vás trápi a čo vám prináša radosť.

-O živote vášho milovaného zosnulého, aby jeho život zostal s vami.

-Poviedky a básničky, ktoré sa viažu k vášmu prežívaniu a k spomienkam.

-Listy a maily tým, ktorí vás majú radi a sú pripravení byť s vami.

Cieľom nie je len to, aby sa na vášho milovaného nezabudlo, ale aj aby ste vaše pocity a myšlienky dostali zo seba. Je to uzdravujúce. Čokoľvek, čo vám blysne hlavou, dajte na papier. Plačte pri písaní, ak sa vám tlačia slzy do očí.

Krátky výlet môže priniesť úľavu, po návrate sa však smútok vráti. Môžete si uvedomiť, že ste schopní sa uvoľniť a dotknúť sa záblesku radosti.

Necíťte sa vinní, že ste schopní prežívať radosť. Je to známka uzdravovania. Na zosnulého nezabúdame, ale učíme sa s ním žiť iným spôsobom.

Dbajte o telesné zdravie.

-Snažte sa jesť pravidelne v menších dávkach.

-Snažte sa dodržiavať denný režim.

-Doprajte si odpočinok. Pokúste sa chodiť do postele v určitú večernú hodinu. Môžete pred tým vypiť pohár teplého mlieka s medom alebo čaju s upokojujúcim účinkom (napr. z medovky alebo ľubovníka).

-Počúvajte hudbu, ktorá vás upokojuje.

Pre tých, ktorí veria, že život sa smrťou nekončí :

“Smrť prekonáme tým, že v nej objavíme Boha.” Pierre Teilhard de Chardin

„Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.“

Mat 5,4

Viera v Boha a láska k milovanej bytosti nás môžu viesť k presvedčeniu, že smrť nie je definitívny a nenávratný koniec, že zomrelí žijú v inom svete naďalej s nami, vedia o nás, milujú nás a trpezlivo čakajú, kedy sa s nimi znovu stretneme. Pre nás, ktorí veríme, je smrť bránou k večnosti.

-Odpustime sebe aj tým, ktorí nás opustili, aby sme sa očistili a vedeli život prežívať plnšie. Potrebujeme si dopriať čas a odvahu sa otvoriť. Ak to urobíme, pocítime hlbokú vďačnosť a svetlo vo vnútri.

-Modlime sa, ak cítime potrebu. Robme to spôsobom, ktorý nám vyhovuje. Osamote alebo spolu s druhými, vlastnými slovami, piesňou alebo naučenou modlitbou. Prosme, kričme, pochybujme. Ak je nám modlitba proti srsti, nevyčítajme si to.

-Ak nám smrť milovaného blízkeho prináša pochybnosti o existencii a dobrote Boha, nebráňme sa im. Je ťažké Mu dôverovať, ak stojíme bezmocní zoči voči krutosti osudu. Môžeme mať pocit, že nikomu na nás nezáleží. Ani Bohu, ktorému sme dôverovali. Môžeme prežívať sklamanie, Boh môže byť zrazu taký neosobný, chladný a vzdialený. Nerozumieme Mu a máme pocit, že príliš dlho mlčí a zároveň sa nám zdá, že je už načase, aby prehovoril. Pýtame sa: Kde si, Bože, keď to bolí? Prečo si mi to urobil? Prečo si mi vzal to najdrahšie? Existuješ vôbec? Ako v Teba opäť veriť? A čo z toho vlastne mám? Aká je pravda o večnom živote – živote po smrti? Čo je to zmysluplný a hodnotný život? Prečo žijem? Je všetko márnosť nad márnosťou?

Boha môžeme vnímať ako vinníka alebo ako zdroj a prameň sily. Niekedy prežívame oboje zároveň. Verím, že viera je dar. Verím, že aj pochybnosti a odklon od viery majú v živote človeka svoje miesto a neprežívame ich náhodou.

Duchovné utrpenie.

S utrpením a so smrťou blízkeho človeka často strácame naše sny a plány do budúcnosti, strácame zmysel a hodnoty, pre ktoré sme žili, strácame vieru v dobro, v spravodlivosť, v Boha, strácame nádej, že raz sa k týmto hodnotám opäť dopracujeme. Cítime sa ukrivdení, oklamaní, prázdni, bezmocní, podvedení životom a Bohom. Môžeme ľudí i Boha nenávidieť a hnevať sa na nich. Kladieme si otázky: Prečo sa to stalo práve mne? Prečo práve môj milovaný(á)? Aký zmysel má smrť môjho milovaného(nej)? Aký zmysel má môj život? Má vôbec život nejaký zmysel? Prečo trpia nevinní? Ako to mohol Boh dopustiť? Urobil(a) som niečo zlé? Za čo ma trestá? Existuje Boh, v ktorého som veril(a)? Je všetko iba márnosť?

Odpovede na tieto otázky sú nám nedostupné, asi ich nikdy nenájdeme. MUDr. Mária Jasenková verí, že úľavu môže priniesť pohľad z druhej strany : “Na čo ma moja bolesť a život vyzývajú? Na čo to bolo dobré? Na čo sa mám zamerať a čomu sa mám naučiť?”

Pocity, že vo svete prevláda chaos a nespravodlivosť, že život a utrpenie nemajú zmysel, sú veľmi ťaživé. Životné skúsenosti mnohých smútiacich dávajú nádej, že je možné opäť sa prepracovať k rovnováhe, znovu nájsť zmysel života. Mnohí nakoniec dosiahli v duchovnom utrpení úľavu tak, že trpezlivo hľadali jeho zmysel a snažili sa nájsť pozitíva, ktoré im utrpenie do života prinieslo. Toto hľadanie je ťažké, bolestné, často zdĺhavé a plné neistoty.

„Utrpenie, ktoré sme prijali, prestáva byť v istom zmysle utrpením.“

(Scott Peck)

„Kto svoj osud považuje za spečatený, nie je schopný nad ním zvíťaziť“.

(Viktor E. Frankl)

„Rozhovor s BOHOM :

Zdalo sa mi, že kráčam po morskom brehu s Pánom a na oblohe sa odvíjajú výjavy z môjho života. Pri každom z nich vidím v piesku odtlačky dvoch párov nôh – jedny patria mne a druhé Pánovi.

Keď sa pred nami rozsvietila posledná scéna, otočil som sa.

Všimol som si, ako sa na moje životnej ceste mnohokrát stalo, že boli vidieť len jedny stopy. Uvedomil som si, že sa to dialo v najhorších a najsmutnejších obdobiach môjho života.

Opýtal som sa na to Pána :

„Povedz, Pane, ty si povedal, že ak Ťa budem nasledovať, pôjdeš so mnou celú cestu!

Teraz ale vidím, že v ťažkých životných chvíľach, keď som Ťa najviac potreboval, Ty si nebol so mnou.“

Pán kľudne odpovedal :

„Nikdy by som Ťa neopustil v čase skúšok a utrpenia. Kde vidíš len jeden pár stôp, tam som Ťa niesol!“

Ako prežiť výročia, sviatky, Vianoce.

-Bolesť zo straty sa vracia celý život. Po čase je však možné dospieť k prežívaniu radosti a žiť prevažne tým, čo život prináša.

-Výročia ako napr. výročie smrti, Vianoce, prázdniny, výročia dôležitých rodinných udalostí (svadby, vydarenej spoločnej dovolenky a pod.), pohreb iného človeka, vyslovenie jeho mena a pod. budú vždy okamihy naplnené bolestnými spomienkami. Pre mnohých sú najmä vianočné sviatky dni veľkej bolesti z odlúčenia.

-Bolesť sa v období sviatkov a výročí vracia. Neznamená to, že sme tam, kde sme boli.

Neraz je očakávanie bolesti horšie než bolesť sama. Buďte k sebe úprimní a neklaďte na seba veľké nároky, ktoré prinášajú sklamanie a pocity zlyhania.

-Urobte si plán, ako chcete výročie alebo sviatok stráviť. Rozprávajte sa o ňom v rodine. Uvedomte si, čo nechcete. Skúste si Vianoce naplánovať a zorganizovať trochu inak. Nikdy už nebudú také, aké bývali. Vytvorte si novú tradíciu. Neexistuje správny a nesprávny spôsob.

Nájdite si taký, ktorý vám a vašim blízkym najviac vyhovuje. Niekto uprednostní staré rodinné tradície, iným vyhovuje zmena. Jednou z možností je napr. stráviť Vianoce mimo domu s priateľmi alebo osamote. Ak sa rozhodnete ostať doma, môžete urobiť hoci malé zmeny, ktoré vám môžu pomôcť.

-Ak nemáte silu na písanie pozdravov (napr. pohľadníc), nepíšte ich alebo požiadajte priateľa či známeho, aby to urobil za vás.

-Duchovné služby (sväté omše, služby božie, stretnutia duchovných spoločenstiev a pod.) môžete vyhľadať na inom mieste, v inú hodinu, než bolo zvykom.

-Nebuďte fixovaní na to, „čo sa má“. Ak je tradičný spôsob Vianoc pre vás veľmi bolestný, pozmeňte ho. Vianoce nemusíte prežívať každý rok rovnakým spôsobom.

-Uvedomte si, že to nebude ľahké a urobte to najlepšie, čo sa dá. Doprajte si odpočinok.

-Nebojte sa požiadať o pomoc príbuzných a priateľov. Určite vám radi pomôžu, ak im naznačíte, ako. Poproste ich napr. o pomoc pri upratovaní domu alebo bytu, pri nákupoch, pri pečení, pri výzdobe vianočného stromčeka a pod.

-Môžete pozvať niekoho, kto je sám, aby Vianoce strávil s vami.

-Môžete na počesť milovaného zosnulého zorganizovať stretnutie vám blízkych ľudí. Hovorte o ňom a podeľte sa o svoje spomienky. Povedzte druhým, čo vám váš blízky do života zanechal. Dajte im vedieť, že vo vás žije naďalej a že naňho nikdy nezabudnete. Poproste ich, aby napr. všetci zapálili na jeho počesť sviečku.

-Urobte na počesť vášho milovaného zosnulého niečo, čo považujete za dôležité. Darujte peniaze charitatívnej organizácii, kúpte si knihu o smútení, zasaďte strom v záhrade, upečte

koláč, navštívte osobu, ktorá žije sama. Zorganizujte rodinný výlet na miesto, kam ste radi chodievali. Nemusíte o tom nikomu hovoriť, môže to byť tajomstvo medzi vami a vaším zosnulým.

-Poďakujte vášmu milovanému zosnulému, Bohu alebo komukoľvek, že žil, ak Vám vyjadrenie vďaky nie je „proti srsti“.

-Smútok zo straty milovaného zosnulého sa nedá definitívne prekonať, ale skúsenosti mnohých dávajú nádej, že je možné dospieť aj k radostnému prežívaniu Vianoc. Pokúste sa o túto nádej bojovať.

(MUDr. M. Jasenková a kol.: Brožúrka pre rodičov)

Smútenie je komplikovaný proces a v prípade pocitu nezvládania smútenia netreba váhať, ale využiť možnosť odbornej pomoci psychológa alebo psychiatra prostredníctvom smútkového poradenstva či smútkovej terapie. Psychológ nám pomôže preskúmať naše obranné mechanizmy a spôsoby zvládania a adaptovania sa na smrť. Niektoré môžu byť adekvátne, iné nie – hlavne, keď nadmerne konzumujeme lieky, alkohol alebo iné drogy.

Odborník nám môže poskytovať súvislú podporu –byť k dispozícii počas prvého roku po smrti blízkeho, prípadne navrhnúť účasť v skupine podobne smútiacich (skupina vdov, vdovcov, skupina rodičov, ktorí stratili deti, a pod.). Takéto skupinové poradenstvo je veľmi účinnou metódou – pomáha človeku uvedomiť si, že nie je so svojím žiaľom sám, môže s ostatnými členmi zdieľať svoje pocity, skúsenosti a v neposlednom rade môže pozorovať, ako sa so smrťou vyrovnávajú iní. Smútok zo straty je prirodzený a potrebný proces, no ak trvá príliš dlho (niekoľko rokov), môže byť zdrojom fyzických aj psychických problémov.

Smútenie je bolestivý, ale zároveň aj hojivý proces. Kto príde až na jeho koniec, zistí, že sa v ňom stretol sám so sebou, lepšie porozumel svojim emóciám a s vedomím zvládnutej krízy prichádza aj nová sila do života.

Odporúčané knihy :

M. Demitrová : P. D. 38

M. Rúfus : Dielo XIV – Kniha žalmov, Jeremiášov nárek

Žalmy o nevinnej

Modlitbičky

P. Koyš : Tvŕdze

P. Young : Chatrč

T. Burpo : Nebo nie je výmysel

M. Albom : Utorky s Morriem

B. Ware : Čo pred smrťou najviac ľutujeme

I. Seagal : Čo nám hovorí naše telo

T. Moore : Temné noci duše

H. R. Cushnir : Šťastie bez podmienok

P. Coelho : Veronika sa rozhodla zomrieť

MUDr. M. Jasenková a kol.: Brožúrka pre rodičov

„Strach zo straty rodiča a možno aj strach z vlastnej bolesti niekedy spúšťal veľmi prudké reakcie. To ma utvrdzovalo v tom, že pre spoločnosť nie je dobré, ak sa snaží smrť skrývať. Ľudia potom nielenže nie sú pripravení na obrovské množstvo pocitov, ktoré vyjdú na povrch, ale najmä rodina zomierajúceho je zúfalo vystrašená a zraniteľná. Zomierajúci pred smrťou našli svoj pokoj. Ich deti však často zmietali nekontrolovateľné pocity ovládané strachom a panikou.“

(B. Ware : Čo pred smrťou najviac ľutujeme)

„Zoberme hociktorú emóciu – lásku k žene, žiaľ nad stratou milovaného človeka, alebo to, čo prežívam ja, strach a bolesť zo smrteľnej choroby. Ak budeš emócie potláčať – ak sám sebe nedovolíš prežiť ich naplno – nikdy sa nedokážeš odpútať, lebo sa stále niečoho bojíš. Bojíš sa bolesti, bojíš sa žiaľu. Bojíš sa zraniteľnosti, ktorú so sebou prináša láska.

Ale ak sa do tých emócií vrhneš, ak sa do nich úplne ponoríš, prežiješ ich v plnej miere. Zistíš, čo je bolesť. Zistíš, čo je láska. Zistíš, čo je žiaľ. A iba potom môžeš povedať : „Dobre, prežil som tú emóciu. Spoznávam tú emóciu. A teraz sa od nej na chvíľu odpútam.“

Boli to hrozné okamihy, povedal, a sprvu ho premohla hrôza, strach a úzkosť. No keď tie emócie raz prežil, keď zistil, akú majú textúru, vlhkosť, ako mu pri nich behá mráz po chrbte a do hlavy sa mu nahrnie krv – potom bol schopný povedať si : „Okej, toto je strach. Odstúp od neho. Odstúp.“

Rozmýšľal som, ako to často človek potrebuje v každodennom živote. Ako sa cítime osamelí, až je nám do plaču, ale my potláčame slzy, lebo plakať sa nepatrí. A niekedy nás zaplaví vlna lásky k partnerovi, ale nepovieme mu to, pretože sme celí meraví od strachu, ako tie slová ovplyvnia náš vzťah.

Morrie zvolil opačný prístup. Otvorte kohútik naplno. Okúpte sa v emócii. Neublíži vám. Ale určite vám to pomôže. Ak si pustíte strach dovnútra, ak si ho natiahnete ako staré tričko, môžete si povedať : „Fajn, to je len strach, nemusím dovoliť, aby ma ovládol. Vidím ho taký, aký je.“

To isté platí v prípade osamelosti : uvoľníte sa, necháte slzy tiecť, prežijete to naplno – ale napokon ste schopní povedať : „Dobre, to bola moja chvíľka osamelosti. Nebojím sa pocitu osamelosti, ale teraz ju odložím nabok a uvedomím si, že na svete sú aj iné emócie, ktoré budem prežívať.“

(M. Albom : Utorky s Morriem)

Smútok / žiaľ :

„Ľudia sú často smutní, keď majú pocit, že niečo stratili. Žiaľ je dôležitou súčasťou liečenia a jeho potláčanie môže viesť k depresiám, k pocitu, že ste obeťou, k sebaľútosti, beznádeji, obviňovaniu, nešťastiu a chorobe.

Veľa ľudí pociťuje smútok, keď stratia blízku osobu, prácu, príležitosť, mladosť alebo sa im rozpadne manželstvo. Odsťahovanie sa do inej krajiny a opustenie milovaných ľudí môže rovnako spôsobiť žiaľ, ak človek cíti, že tam nepatrí, je izolovaný a stratil svoju identitu.

Ak sa chce človek vyliečiť, musí si smútok a žiaľ priznať a vyjadriť ich. Zvládnuť stratu môže byť veľmi ťažké. Každý človek sa so stratou vyrovnáva odlišne, a hoci čas na jej vyliečenie môže byť rôzny, predlžovanie smútku a žiaľu môže spôsobiť, že sa budete zameriavať na minulosť a bude vám brániť pohnúť sa ďalej.

Smútok, žiaľ a strata môžu spôsobiť zápal dutín, zápal pľúc, zamrznuté rameno, problémy s obličkami, cysty na vaječníkoch, svalovú dystrofiu, Parkinsonovu chorobu, stratu pamäti, bolesti dolnej časti chrbta, syndróm karpálneho (zápästného) tunela, syndróm dráždivého čreva, hemoroidy, problémy so srdcom, málokrvnosť a mnohé iné stavy.

Ako sa zbaviť smútku :

-Položte si dlane na tú časť tela, kde pociťujete smútok najintenzívnejšie.

Niekoľkokrát sa do tej časti nadýchnite, čím umožníte všetkým emóciam vyjsť jednoducho na povrch.

-Uvoľnite si dlane.

-Povedzte : „Vnútorná liečivá inteligencia, pomôž mi, prosím ťa, pomocou oranžovo-červeného očisťujúceho plameňa vyliečiť všetok smútok, žiaľ a stratu. Pomôž mi zbaviť sa všetkého obviňovania, sebaľútosti, zmätku a nešťastia, ktoré v sebe nosím.

Odstráň, prosím, intenzívnu dlhotrvajúcu bolesť, túžbu a depresiu. Dovoľ mi pochopiť požehnanie skryté v mojom smútku a žiali a získať múdrosť a silu.

ĎAKUJEM.“

-Opakujte slovo „VYČISTIŤ“ niekoľkokrát, až kým nepocítite úľavu.

-Sledujte, ako sa oranžovo-červené lúče svetla pohybujú vašim telom, mysľou, emóciami a energetickým poľom a začínajú čistiť a odstraňovať všetky negatívne myšlienky, slová, pocity, spomienky a podoby smútku, žiaľu, obviňovania a sebaľútosti.“

(I. Seagal : Čo nám hovorí naše telo)

“Zraniteľnosť je jediný pravdivý stav. Byť zraniteľný znamená byť otvorený, voči zraneniam, ale aj potešeniam. Byť otvoreným voči ranám života tiež znamená byť otvoreným voči štedrosti a kráse. Nemaskuj, ani nepopieraj svoju zraniteľnosť – je to tvoja najväčšia výhoda. Buď zraniteľný – chvej sa a otriasaj. To nové dobro, prichádzajúce k tebe, vo forme ľudí, situácií a vecí, k tebe môže prísť, len keď si zraniteľný, a teda otvorený.”

„V siedmej kapitole som sa zmienil o samovražednom pokuse mojej manželky. Písal som o tom, ako som za ňou išiel do nemocnice a ako hrozne som sa bál. Ďalej som opísal, ako som všetok ten strach prijal a umožnil si tak opäť cítiť blaženosť. V zmienených riadkoch som však zatiaľ nemohol hovoriť o tom, ako sa ten pocit šťastia dostavil súčasne so všetkým tým strachom a úzkosťou.

Počas celej mojej návštevy v nemocnici som si stále dokola kládol otázku : „Čo sa práve teraz vo mne deje?“ A stále dokola som nachádzal rovnakú odpoveď : „Som nervózny a vydesený.“ Potom som sa vždy opýtal : „Dokážem s tým žiť?“ A odpoveď našťastie zakaždým znela : „Áno.“

Napriek tomu, že som si bol neustále vedomý môjho chatrného stavu a plne som ho prijímal, ten strach úplne nezmizol. Cítil som sa striedavo vydesene a blažene. A občas akoby oboje naraz.

A tak som sa odovzdal životu vo chvíli, kedy sa mi zdal takmer neznesiteľný. Celé nešťastie som zniesol nie vďaka prechodným pocitom šťastia, ale vďaka svojmu skalopevnému odhodlaniu prijať úplne všetko, vrátane tých aspektov svojho ja, ktoré nechceli prijať nič.

Toto odhodlanie voči životu, oddanosť čomukoľvek, čo prinesie prítomný okamih, je podstatou návodu, ako dosiahnuť skutočný pocit šťastia. Každý, kto chce, to dokáže zvládnuť.

Čo sa práve teraz vo mne deje?

Dokážem s tým žiť?

Je paradoxné, že naše odhodlanie byť zraniteľní, nás v skutočnosti robí nepremožiteľnými.“

(H. R. Cushnir : Šťastie bez podmienok)