Odborníčka, ktorá pomáha prekonať ťažké chvíle: Aj silní chlapi plačú!

Dobre vie, o čom rozpráva a čo radí iným! Prešovčanka Jana Pitková (50) prežila obrovský smútok. V jedinej sekunde prišla o štyroch milovaných ľudí. Trvalo jej 18 rokov, kým sa s tragédiou vyrovnala. Teraz vďaka smútkovej terapii pomáha iným.

 

Vaše vlastné trápenie vás doviedlo k smútkovej terapii?

Stala som sa nevedome adeptom na komplikované smútenie, ktoré nastalo po našej rodinnej tragédii. Nevedela som, čo to je a čo s tým robiť. Zasiahla ma smrť, ktorá ma vystrašila na veľa rokov a dostala na samé dno. Hľadala som spôsob, ako s tým žiť a o čo sa oprieť. Trvalo to 18 rokov, kým som zistila, ako to zo seba dostať.

Ako ste reagovali v prvých chvíľach po tragédii?

Nevedela som, čo robiť. Prechádzala som šokom, zlosťou, odporom, negativizmom, pocitom obete. Ľudia často naháňajú potenciálnych vinníkov alebo zlosť obrátia na seba a začnú sa ľutovať. No neuľaví sa im.

A ako teda máme smútiť?

Ako deti. Tie vedia smútiť prirodzene. Ráno sa zobudia, a keď im je smutno, plačú. A je to v poriadku. Zrazu ich zaujme hračka, tak sa naplno pripútajú k nej. Dospelý to nedokáže. Má myseľ zablokovanú smútkom, nie je schopný sa od neho odpútať a topí sa v ňom.

Veľmi ťažký je aj pohreb. Ako ho zvládnuť?

Ja som si vtedy zakázala na to myslieť, aby som sa nezbláznila. Po dlhých rokoch som šla na terapie, kde som pochopila potrebu smútkovej intervencie. Lebo každý človek, ktorý je nepripravene konfrontovaný so smrťou, potrebuje aspoň informácie. Nevie totiž, ako zareaguje jeho myseľ, emócie, telo. Symptómy smútku sa dejú na všetkých úrovniach a aj telo zvykne fyzicky ochorieť. Vykazuje smútok cez žalúdok, suchosť v krku či iné pocity na tele.

Takže radšej sa treba poradiť s odborníkom?

Existuje smútkové poradenstvo a terapia. Aj mojou webovou stránkou chcem odkázať ľuďom, aby neváhali a využili takúto možnosť.

Akým spôsobom sa so všetkým vyrovnať?

Jednou z úloh terapie je odsmútiť a dovoliť si smútiť akokoľvek to človek potrebuje. Plakať, kričať, hocičo. Ale dávať to von, rozprávať o tom. Pracovať so smútkom aktívne, nebáť sa ho, neutekať, nezatvárať sa pred tým. Nie je zle, ak matka plače pred svojimi deťmi. To nie je slabosť.

Prečo sa máme takto správať pred deťmi?

Pretože deti potom dostávajú mylnú informáciu o tom, že netreba plakať. Nakrúcajú sa filmy, že chlapi neplačú. To je nezmysel. Lebo všetko potom v nás zostáva ako emočný blok. Ako niečo nevyriešené, čo sa potom začne odrážať na tele ako choroba. Smútkov zažívame veľa a je najvyšší čas, aby ľudia vedeli, ako s ním pracovať.

Kto by to mal ľudí naučiť?

V Česku existuje asociácia poradcov pre pozostalých. Pomáha aj neziskovka Plamienok – tá prvá a verejne začala pred ôsmimi rokmi s touto témou pracovať.

Čo je pri prekonaní smútku najdôležitejšie?

Náš život musíme akoby znova vyskladať, ale inak. Musíme vstať ako Fénix z popola a odznova sa akoby narodiť s tým, že šťastie a zmysel života musíme hľadať cez seba.

To je to podstatné?

Áno, lebo na žiadnej barličke nemôžeme vyskladať svoj život. Kedykoľvek o ňu môžeme prísť. A dostaneme sa do situácie, keď náš život stráca zmysel. Treba však zmobilizovať všetky sily, aby sa nám vrátil pocit kvality a šťastia. To si treba vyskladať na mnohých veciach, nie na jednom človeku či jednej veci.

Čo teda robiť pri smútku?

Existujú viaceré návody,  z mojej skúsenosti sú dôležité štyri úlohy smútenia. Prvou je prijať smrť, čo sa väčšinou tak skoro nepodarí. Druhou je dovoliť si smútiť naplno, plakať, kričať, vyzúriť sa, rozprávať o tom, aby to išlo von. Treťou úlohou je vytvoriť si nový život popri smútku, zamyslieť sa nad tým, čo nám robí radosť a neviniť sa z radosti. Prichádza to pomaly, pozvoľna. A štvrtou úlohou je vytvoriť si pre pozostalého miesto, kde ho budeme mať uloženého symbolicky.

Dá sa to?

Ako príklad môžem uviesť, ako sa so smrťou, okrem odbornej pomoci, intuitívne vyrovnáva Majka Demitrová. Napísala dve nádherné zbierky básní, v ktorých sa odrážajú všetky štyri úlohy smútenia. Našla si záľubu, začala navštevovať hodiny hrnčiarskeho kruhu. To je dôležité pri hľadaní spôsobov, ktoré nám pomôžu nechať emócie tiecť plným prúdom a vysmútiť sa.

Prečo nás tak desí smrť?

Pretože sa vytratila z našich životov, neberieme ju ako súčasť kolobehu života. Pritom naše náboženstvo aj východné filozofie nevnímajú smrť ako konečno, ale iba ako prechod do inej dimenzie. Je v poriadku, že sa bojíme neznámeho, ale potrebujeme o tom rozprávať a pomáhať ľuďom pracovať so smútkom.

 

Autor: Plus JEDEN DEŇ/Ingrid Timková