Postoj k smrti sa neprejavuje iba v spôsobe myslenia a emocionálneho prežívania, ale aj v konaní. Každá kultúra má svoj vlastný postoj k smrti, ktorá sa odráža predovšetkým v starostlivosti o mŕtveho, v charaktere pohrebných obradov, v spôsobe prijatia úmrtia pozostalými, ale aj v existencii, podobe a situovanosti cintorínov.

Postoje rôznych etník k smrti.

Vikingovia, škandinávski bojovníci plaviaci sa po mori, ktorí asi pred 1000 rokmi predstavovali hrôzu pre Európu, tiež dúfali, že sa po smrti budú môcť tešiť z tých najlepších vecí, ktoré patria k pozemskému životu. Verili, že ich mŕtvi odchádzajú na druhý svet na koňoch alebo na svojich dlhých lodiach. Preto sa vo vikinských hroboch môže nachádzať čokoľvek od kostier zabitých koní až po hnijúce lišty dlhých vikinských lodí.

Gwyn Jones v knihe A History of the Vikings (História Vikingov) píše: „Mŕtvemu mužovi či žene sa dávalo všetko, čo mohlo urobiť ich život po smrti takým pohodlným a dôstojným, aký poznali na zemi. Vikingovia so svojou bojovnou povahou verili, že ak zomrú v boji, dostanú sa do ríše bohov — na miesto nazvané Asgard. „Tam budú môcť celé dni bojovať a celé noci hodovať,“ uvádza World Book Encyclopedia. K vikinským pohrebom patrili aj ľudské obete. „Keď zomrie nejaký vodca, otrokov a služobníkov sa pýtajú, kto zomrie s ním,“ píše sa v knihe The Vikings (Vikingovia).

Starovekí Kelti zo severnej Európy dokonca verili, že je možné preniesť si dlh na druhý svet — možno to bolo dobre premyslené ospravedlnenie, keď niekto meškal so splácaním.

V Mezopotámii boli deti pochovávané s hračkami.

V niektorých častiach starovekej Británie pochovávali vojakov s jedlom, napríklad s jahňacími stehnami, aby nezačínali svoj druhý život hladní.

V Strednej Amerike boli príslušníci panovníckeho rodu Mayov ukladaní do hrobiek s predmetmi z nefritu — čo je zelený drahokam predstavujúci zhustenú vlhkosť a dych. Zámerom mohlo byť to, aby mali istotu, že ich život bude po smrti pokračovať.

Niekedy po roku 1000 pred n. l. žili Tráci — obávaný národ, ktorý však bol známy aj svojimi skvostnými výrobkami zo zlata — v oblasti, ktorá je teraz súčasťou Bulharska, severného Grécka a Turecka. Trácke hrobky odhaľujú, že ich vodcovia boli pochovávaní vo veľkolepej nádhere spolu s vozmi, koňmi, vynikajúcimi zbraňami a dokonca aj s manželkami. Trácka manželka v skutočnosti považovala za česť byť obetovaná a pochovaná po boku svojho manžela.

Trochu neskôr a nie veľmi ďaleko odtiaľ — hneď na sever od Čierneho mora — žili Skýti. Títo milovníci boja pili z pohárov vyrobených z lebiek svojich obetí a obliekali sa do plášťov z ich skalpov. V jednej skýtskej hrobke sa našla kostra ženy, ktorá mala pri sebe konope. V jej lebke boli vyvŕtané tri malé dierky, pravdepodobne na zmiernenie opuchu a bolesti, ktorú opuch spôsoboval. Konope bolo umiestnené po jej boku zrejme preto, aby na druhom svete mala niečo na zmiernenie bolesti hlavy.

Svetové náboženstvá a ich pohľad na smrť.

Napriek rozmanitosti sveta a národov, každý národ mal svoju vieru v nadprirodzeno, vo svet a život mimo chápania našich zmyslov. A tiež v poriadok, zákon sveta a vesmíru, ktorým sa všetci riadia a je nezávislý od nás. Uvádzame tu niekoľko najznámejších svetových náboženstiev a ich pohľad na smrť, na zmysel života  a prístup k nemu.

Egypt

Egyptské náboženstvo je jedno z prvých, ktoré vznikli. Dnes poznáme najlepšie tú jeho časť, ktorá sa týka predstáv o posmrtnom živote ľudí. Je dokladovaná nesmiernym množstvom textov a výtvarných pamiatok zo všetkých období egyptských dejín. Vyplýva z nich, že hlavné predstavy o posmrtnom živote sa sformovali už v predhistorickej dobe, a že v neskorších tisícročiach sa len postupne zmenili. Niektoré z nich prešli v rozlične modifikovanej forme aj do kresťanstva a islamu. Stopy po nich nájdeme v Egypte dodnes. Starí Egypťania, ako povedal Herodotos boli “rozhodne najzbožnejší zo všetkých ľudí. V tejto viere neboli osamotení. Náboženstvo pramení z túžby po živote a zo strachu pred smrťou, čo je vlastné takmer všetkým ľudom. Originálne riešili najmä problém, ako môže človek, ktorý v skutočnosti zomrel, navzdory tomu naďalej žiť, a ešte lepšie, šťastnejšie a hlavne večne. Egypťania verili tiež v bohov neba, zeme, vzduchu a slnka. Slnečný boh Re bol pre Egypťanov najvyšším bohom. Faraon bol jeho syn, vtelením maat, čo znamená pravda, právo, spravodlivosť. Vyznávali vieru v posledný súd, pri ktorom boh Usir položí na jednu misku váh srdce zomrelého a na druhú oko  – symboly maat. Počas súdu má zomrelý odriekavať modlitbu, ktorej súčasťou je vyznanie, že sa nedopúšťal zla voči ľuďom, nerúhal sa voči bohu, nedopustil sa násilia na chudobnom, nikomu nespôsobil bolesť.

Pre egyptské náboženstvo je typická viera v posmrtný život. Preto sa nemôžeme diviť, že ústredným bodom, z ktorého vychádzala egyptská kultúra, bola práve smrť. Starí Egypťania verili, že život človeka nekončí smrťou, ale pokračuje na onom svete. Keď sa dostavila smrť, začalo sa prechodné obdobie 70 dní, kedy prebiehala mumifikácia. Verili, že v okamžiku smrti opustil duch zomrelého jeho mŕtve telo a vrátil sa doňho po prechodnom období v deň pohrebu. Keby naopak telo nebolo mumifikované, nemohol by sa doňho duch vrátiť a musel by večne blúdiť a márne ho hľadať.

Náboženstvo tvorilo dôležitú súčasť života Egypťanov. Celý život sa pripravovali na večnosť.

Védske náboženstvo – India

Toto náboženstvo, označované aj ako brahmanizmus, je založené na kastách, z ktorých najvyššia je pozícia brahmana. Základom náboženstva je viera v reinkarnáciu. Duša zomrelého neodchádza zo sveta po smrti zomrelého, ale sa prevteľuje do inej bytosti, v závislosti  od toho, ako si počínala v predchádzajúcom živote. Ten, kto viedol cnostný život, mohol si vyslúžiť prevtelenie do vyššej kasty. Z najvyššej pozície, brahmana, je možné úplné vyslobodenie, zjednotenie s univerzom.

Staroveká Mezopotámia

Sumerské náboženstvo verilo v mnohých bohov, ktorých spájali so živlami – zem, voda, vietor, oheň. Taktiež ich stotožňovali s planétami. Bohovia sú zodpovední za vesmírny poriadok a ľudia preto musia poslúchať ich príkazy, lebo sa vzťahujú k normám, ktoré zaisťujú fungovanie sveta i spoločnosti.

Perzské náboženstvo , založené prorokom Zarathustrom, vidí svet ako bojisko, na ktorom sa stále odohráva boj medzi bohom dobra– Athura-mazda a bohom zla Angró-mainjušem. Každý človek svojimi skutkami napomáha jednému z týchto božstiev.

V konečnom boji medzi dvomi hlavnými mocnosťami, ktorý sa odohrá pri zániku sveta, zvíťazí Athura-mazda a odmení tých, ktorý boli na jeho strane večným pobytom v ríši svetla. Hriešnici budú naopak uvrhnutí medzi démonov do večnej tmy.

Budhizmus

Budhizmus, učenie Siddhárthu Guatama, sa opiera rovnako , ako brahmanizmus o predstavu, že ľudské duše prechádzajú nekonečným prevteľovaním. Duša sa má oslobodiť od svojej karmy vyprázdnením sa svojho Ja i sveta, vstupom do nirvány. Nemusí však prechádzať postupným prevteľovaním do príslušníkov vyšších kást, ako učili brahmani, nirvána je dostupná komukoľvek, kto sa o ňu bude skutočne usilovať. Keby človek podliehal svojim lipnutiam a náklonnostiam, viedlo by ho to podľa Prebudeného nevyhnutne k strasti. Ale ani ten, kto sa oddáva extrémnej askéze, nejde správnou strednou cestou. K strednej ceste patrí správne jednanie, správne myslenie a správna reč. To znamená nenásilie a poctivosť voči všetkým ľuďom.

Budhovo učenie je založené na myšlienke: „Nikomu a ničomu neubližovať, pestovať dobro a očisťovať svoju myseľ“. Štyri vznešené pravdy, ktoré formuloval, predstavujú východiska jeho učenia:

1) Vznešená pravda o utrpení – každú smrteľnú existenciu sprevádza utrpenie

2) Vznešená pravda o pôvode utrpenia – utrpenie spôsobuje žiadostivosť alebo túžba

3) Vznešená pravda o odstránení túžby – odstrániť túžbu znamená skončiť utrpenie

4) Vznešená pravda o ceste – päť etických príkazov (nekradnúť, nezabíjať, neklamať, nesmilniť, nepožívať opojné nápoje)

Islam

Zakladateľom je prorok Mohamed, ktorému mala byť diktovaná posvätná kniha- Korán, priamo Alahom, teda Bohom. Korán predpovedá i posledný súd, pri ktorom každá duša spozná, čo vykonala. Hriešnici budú vystavení nevýslovným mukám. Raj, do ktorého sa dostanú spravodliví, je vykreslený ako miesto sľubujúce zmyslove rozkoše, cez ktoré prídu ľudia k priamemu poznaniu Boha.

Judaizmus

Židovské náboženstvo vyznáva jediného netelesného Boha, Stvoriteľa, ktorý riadi všetko stvorenie. Boh hovorí k ľuďom cez prorokov, najväčším je Mojžiš. Cez Mojžiša dostali Židia Desatoro prikázaní ako zmluvu medzi nimi a Bohom, ktoré sa snažia dodržiavať. Boh stvoril všetko dobré. Zlo vniesol do sveta človek svojím previnením. Veria vo vzkriesenie tela a očakávajú príchod Mesiáša, Spasiteľa.

Kresťanstvo

Kresťanstvo je najvačšie svetové náboženstvo. Kresťania veria v jedného Boha, v ktorom sú  tri osoby : Otec, Syn a Duch Svätý. Veria, že Ježiš Kristus je Mesiášom, Spasiteľom. Život Ježiša Krista je napísaný v Svätom Písme v Novom Zákone. Ježišovo učenie šírili Apoštoli, ktorí položili základy prvých cirkevných spoločenstiev. V súčasnosti sú najrozšírenejšie tri vetvy: rímsko-katolícke, protestantské a pravoslávne. Čo je kresťanstvo a čomu veria kresťania vystihuje  citát z Evanjelia sv. Jána – „Lebo Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného syna, aby každý, kto v neho verí, nezahynul, ale mal večný život“.

(zdroj : internet)