„Človeka možno najviac trápi krehkosť ľudského tela a nezvratná istota, že jedného dňa zomrie. Čo nastane po nevyhnutnej traume smrti? Pokračuje naša existencia v inom, neviditeľnom svete? Keď vydýchneme posledný raz, prestaneme my – naša osobnosť, myseľ a ostatné atribúty, čo nás tvoria – existovať? A čo s tými, čo odišli pred nami na ten tajomný „druhý“ svet? Stretneme sa s nimi opäť? Budú pokračovať naše vzťahy, priateľstvá a lásky, ktoré tvorili súčasť nášho života a naveky v nás zanechali nezmazateľné stopy?

V snahe nájsť odpovede na tieto otázky, ktoré sú v skutočnosti jedinou otázkou rozštiepenou na tisíce vlastných ozvien, sme vybudovali veľké filozofické školy, sformulovali dômyselné teologické koncepcie a vyprodukovali pozoruhodné literárne diela. Veda i náboženstvo sa hlboko vnorili do veľkého neznáma a vrátili sa s veľkým množstvom možných a súčasne neistých odpovedí.

Čo sme vlastne zistili počas dvoch miliónov rokov existencie na zemi? Čo hovorí veda o živote po smrti? Ako toto tajomstvo vysvetľujú rôzne náboženstvá? Akú odpoveď prináša mystická veda? Akú vierohodnosť majú jej duchovné koncepcie?“

(M. González-Wipplerová : Čo nás čaká po smrti)

„V šamanizme rozlišujeme tzv. veľkú smrť, teda smrť v psychickom aj fyzickom rozmere, ale hovoríme tiež o tzv. malej smrti, ktorá sa viaže ku všetkým väčším životným zmenám a je spojená so zmenami našej osobnosti a identity v súvislosti s prirodzeným vývojom a zrením počas života. Takéto „malé smrti“ sú pre nás príležitosťou prijať výzvy, ktoré nám život nastoľuje.“

(Zora Frešová : Smrť a umieranie, Vitalita 12/2011)

Smrť nie je záhuba. Kresťania, jogíni či budhisti a mnohí ďalší učia, že smrť je jednou z foriem energie. Tá sa nikdy nestráca, len mení svoju podobu tak, ako sa húsenica vyliahnutá z vajíčka motýľa zakuklí, aby sa z nej neskôr stal krásny motýľ.

„Rozlúčil som sa a došiel k autu. Bez nadšenia som sa vydal na sever ostrova smerom k hore Skouwo. Nemal som času nazvyš, pokiaľ som chcel vystúpiť na vrchol a vrátiť sa späť pred zotmením. Po niekoľkých kilometroch som uvidel dieťa ako ide po okraji cesty. Tak osem alebo desať- ročné, neviem, nikdy som nedokázal dosť dobre určiť vek detí. Len čo si všimol moje auto, zastavil sa a zamával. Nemal som dôvod nevziať ho stopom. S víťazoslávnym úsmevom nastúpil.

„Ako sa voláš?“

„Ketut.“

Žiadne prekvapenie. Na Bali majú len štyri krstné mená, aspoň v najrozšírenejšej kaste. Keď teda stretnete neznámeho človeka, je tu dvadsaťpäťpercentná šanca, že sa bude volať Ketut.

„Dnes nemáš školu?“

„Nie, dnes nie.“

„Ideš k rodičom?“

„Moji rodičia umreli.“

Prehltol som nasucho a zlorečil si, ako som to zasa spackal, keď v tom som si uvedomil, že sa ďalej smeje.

„Umreli minulý týždeň pri havárii,“ upresnil so stále rovnakým úsmevom.

Bol som nejako v rozpakoch, aj keď som si bol vedomý, že Balijci skutočne nemajú ku smrti rovnaký vzťah ako my. To, že veria v prevteľovanie, ich vedie k tomu, že smrti prikladajú úplne iný význam, než ako je to u nás. Pre nich to nebolo nič zvlášť smutné. Pozeral som sa, ako sa ten chlapec smeje, a po prvýkrát ma napadlo, že by sa mi páčilo byť Balijcom a patriť ku kultúre, ktorá by mi vštepila takéto pozitívne presvedčenie. Dlhú chvíľu som rozmýšľal nad tým, v čom by sa zmenil môj vlastný život, keby som mal iný postoj k vlastnej smrti.“

(L. Gounelle : Muž, ktorý chcel byť šťastný)

Sú rôzne pohľady a chápania smrti.

Prvým, prítomným najmä vo východných náboženstvách, je teória reinkarnácie. Reinkarnácia (lat. re + carnis – doslova znamená “byť znova z mäsa”) je viera v to, že istá pre život nevyhnutná súčasť živých bytostí (v niektorých obmenách iba ľudí) prežíva smrť, aby bola znovuzrodená v novom tele. Táto súčasť býva často označovaná ako Duša, Duch, “Vyššie, alebo Pravé Ja”. Podľa tohto názoru sa v každom živote vo fyzickom svete vyvíja nová osobnosť, ale istá súčasť bytosti zostáva neustále prítomná počas celej postupnosti životov.

Viera v reinkarnáciu je veľmi stará. Je obsiahnutá vo väčšine Indických náboženských tradícií, ako napríklad v Hinduizme, Džinizme a Sikhizme. Touto ideou sa zaoberali taktiež niektorí významní filozofi Antického Grécka. V posledných desaťročiach sa k viere v reinkarnáciu priklonil väčší počet ľudí zo Západu. Celovečerné filmy, ako napríklad Kundun, súčasné knihy autorov, ako sú Carol Bowmanová a Vicki Mackenzieová, spolu s populárnymi piesňami pravidelne spomínajú reinkarnáciu.

Druhým rozšíreným pohľadom na smrť je, že smrť je koncom všetkého – po smrti už nič nenasleduje. Je to viera v jedinečnosť života na zemi a vnímaná ako niečo konečné, definitívne. Potom je otázne, prečo máme inštinktívne strach zo smrti. Tento názor na smrť môže byť dôvodom spôsobu života s mottom: “Treba si len užívať a o nič sa nestarať, ani o dôsledky konania, veď smrťou sa všetko končí.”

Tretí pohľad vníma smrť ako prechod ku zatrateniu alebo spaseniu a večnému životu s BOHOM.

Ktorý z týchto pohľadov je správny? Túto otázku si musí každý zodpovedať sám…

Zomieranie v minulosti a dnes.

V minulosti zomierali ľudia doma, v kruhu svojej rodiny, susedov a známych. Smrť bola spoločenskou záležitosťou, bola prirodzeným pokračovaním životnej cesty. Kedysi sa žilo v širšom kultúrnom spoločenstve. Ľudia spolu zdieľali smútok aj radosť. Aj ukončenie života sa dialo vo veľkom rodinnom kruhu. Celý tento proces sa odohrával doma, smrť nebola tabu ako dnes, ale bola viditeľná a hlavne častejšia. Pohreb člena rodiny bol slávnosťou, ktorej sa zúčastňovali aj deti. Určite každý aspoň raz počul rozprávanie svojich rodičov, či starých rodičov o tom, ako im zomrel niekto blízky a ako sa lúčil v poslednej hodine svojho života. Vo svetovej literatúre máme množstvo príbehov, keď si človek, cítiaci blízkosť smrti, dá zavolať svojich najbližších, rozlúči sa s nimi, povie im slová, ktoré považuje za potrebné povedať a spokojne zomrie.

V súčasnosti je niečo také zriedkavosťou. Väčšina ľudí zomiera v nemocniciach. Sú obklopení technikou, dostávajú profesionálnu zdravotnú starostlivosť, ale chýba rodina, priatelia, sú opustení. Nablízku niekedy nie je nikto, kto by sa im láskavo prihovoril, podržal ich za ruku a vypočul všetko, čo potrebujú povedať.

V našej spoločnosti, ktorá je zameraná na krásu, mladosť a výkonnosť, nie je vytvorený priestor pre smrť a zomieranie. Príbuzní ťažko chorého človeka si do poslednej chvíle nechcú myšlienku smrti pripustiť. Pri lôžku pacienta sa nútia do veselosti, niekedy sa snažia zatajiť diagnózu a prognózu choroby. Ak chorý spomenie smrť, rýchlo ho upozornia, že na „to nemá myslieť, že to je ešte daleko“…

Smrť a smútok pozostalých.

Smrť je v mnohých prípadoch úľavou, oslobodením, najmä pre trpiacich ľudí. Väčšina z nás ťažko prijíma smrť milovanej osoby a nevie sa s ňou zmieriť. Mnohým však pomáha poznanie toho, čo sa deje po smrti, iným je oporou viera v nebo. Keď sa však smútiaci pevne „držia” zosnulého, oplakávajú ho, žalostia, prajú si, aby sa vrátil späť, viažu jeho dušu na pozemskú sféru. Neuvedomujú si, že mŕtvemu ubližujú, v podstate myslia iba sami na seba, a nie na dobro toho, o kom hovoria, že ho veľmi ľúbia. V skutočnosti mu svojím oplakávaním bránia ísť ďalej, lebo duše trpia tými bolesťami, ktoré kvôli nim pociťujú ich príbuzní. Čo by mali teda príbuzní urobiť? Sprevádzať dušu na ceste myšlienkami lásky, prosiť Boha o milosrdenstvo a vedenie na ceste k očisteniu.

 

“Pro každý případ

Až jednou dojdu ku konci svých dnú

mne zemřít nechte a netočte se tolik okolo,

vždyť jednou i hrnec rozpadne se v střep

i mlýnské kolo jednou umlkne.

A nevláčejte mne od lékaře k lékaři,

ušetřte trýznivé hledání sobě i mně;

každý jednou přestane putovat

a starý člověk rád usedne na zápraží,

o to se starejte, aby se trýzeň umírání

na spánek změnila a ne na lékařské jeviště;

stará loď hledá přec klid v přístavu,

nemocné zvíře uléhá ve vší tichosti.”

(G. Hentschel – v situácii, keď bol pacientom)

POSTOJE K SMRTI

 

AKO SA DÁ PRIJAŤ SMRŤ DO ŽIVOTA