„Človeka možno najviac trápi krehkosť ľudského tela a nezvratná istota, že jedného dňa zomrie. Čo nastane po nevyhnutnej traume smrti? Pokračuje naša existencia v inom, neviditeľnom svete? Keď vydýchneme posledný raz, prestaneme my – naša osobnosť, myseľ a ostatné atribúty, čo nás tvoria – existovať? A čo s tými, čo odišli pred nami na ten tajomný „druhý“ svet? Stretneme sa s nimi opäť? Budú pokračovať naše vzťahy, priateľstvá a lásky, ktoré tvorili súčasť nášho života a naveky v nás zanechali nezmazateľné stopy?

V snahe nájsť odpovede na tieto otázky, ktoré sú v skutočnosti jedinou otázkou rozštiepenou na tisíce vlastných ozvien, sme vybudovali veľké filozofické školy, sformulovali dômyselné teologické koncepcie a vyprodukovali pozoruhodné literárne diela. Veda i náboženstvo sa hlboko vnorili do veľkého neznáma a vrátili sa s veľkým množstvom možných a súčasne neistých odpovedí.

Čo sme vlastne zistili počas dvoch miliónov rokov existencie na zemi? Čo hovorí veda o živote po smrti? Ako toto tajomstvo vysvetľujú rôzne náboženstvá? Akú odpoveď prináša mystická veda? Akú vierohodnosť majú jej duchovné koncepcie?“

(M. González-Wipplerová : Čo nás čaká po smrti)

Smrť nie je záhuba. Kresťania, hinduisti, budhisti a mnohí ďalší učia, že smrť je len jednou z foriem energie. Tá sa nikdy nestráca, len mení svoju podobu tak, ako sa húsenica vyliahnutá z vajíčka motýľa zakuklí, aby sa z nej neskôr stal krásny motýľ.

„Rozlúčil som sa a došiel k autu. Bez nadšenia som sa vydal na sever ostrova smerom k hore Skouwo. Nemal som času nazvyš, pokiaľ som chcel vystúpiť na vrchol a vrátiť sa späť pred zotmením. Po niekoľkých kilometroch som uvidel dieťa ako ide po okraji cesty. Tak osem alebo desať- ročné, neviem, nikdy som nedokázal dosť dobre určiť vek detí. Len čo si všimol moje auto, zastavil sa a zamával. Nemal som dôvod nevziať ho stopom. S víťazoslávnym úsmevom nastúpil.

„Ako sa voláš?“

„Ketut.“

Žiadne prekvapenie. Na Bali majú len štyri krstné mená, aspoň v najrozšírenejšej kaste. Keď teda stretnete neznámeho človeka, je tu dvadsaťpäťpercentná šanca, že sa bude volať Ketut.

„Dnes nemáš školu?“

„Nie, dnes nie.“

„Ideš k rodičom?“

„Moji rodičia umreli.“

Prehltol som nasucho a zlorečil si, ako som to zasa spackal, keď v tom som si uvedomil, že sa ďalej smeje.

„Umreli minulý týždeň pri havárii,“ upresnil so stále rovnakým úsmevom.

Bol som nejako v rozpakoch, aj keď som si bol vedomý, že Balijci skutočne nemajú ku smrti rovnaký vzťah ako my. To, že veria v prevteľovanie, ich vedie k tomu, že smrti prikladajú úplne iný význam, než ako je to u nás. Pre nich to nebolo nič zvlášť smutné. Pozeral som sa, ako sa ten chlapec smeje, a po prvýkrát ma napadlo, že by sa mi páčilo byť Balijcom a patriť ku kultúre, ktorá by mi vštepila takéto pozitívne presvedčenie. Dlhú chvíľu som rozmýšľal nad tým, v čom by sa zmenil môj vlastný život, keby som mal iný postoj k vlastnej smrti.“

(L. Gounelle : Muž, ktorý chcel byť šťastný)

„V šamanizme rozlišujeme tzv. veľkú smrť, teda smrť v psychickom aj fyzickom rozmere, ale hovoríme tiež o tzv. malej smrti, ktorá sa viaže ku všetkým väčším životným zmenám a je spojená so zmenami našej osobnosti a identity v súvislosti s prirodzeným vývojom a zrením počas života. Takéto „malé smrti“ sú pre nás príležitosťou prijať výzvy, ktoré nám život nastoľuje.“

(Zora Frešová : Smrť a umieranie, Vitalita 12/2011)

Sú rôzne pohľady a chápania smrti.

Práve príslušnosť k určitému náboženstvu a viere ovplyvňuje naše prežívanie, prijímanie a chápanie smrti.

Prvým pohľadom, prítomným najmä vo východných náboženstvách, je teória reinkarnácie, ktorá je veľmi starou vierou. Zaoberali sa ňou aj niektorí významní filozofi antického Grécka. Reinkarnácia (lat. re + carnis – doslova znamená “byť znova z mäsa”) je viera v to, že istá pre život nevyhnutná súčasť živých bytostí prežíva smrť, aby bola znovuzrodená v novom tele. Táto súčasť býva často označovaná ako Duša, Duch, “Vyššie, alebo Pravé Ja”. Podľa tohto názoru sa v každom živote vo fyzickom svete vyvíja nová osobnosť, ale istá súčasť bytosti zostáva neustále prítomná počas celej postupnosti životov.

Druhým pohľadom na smrť je, že smrť je koncom všetkého. Po smrti už nič nenasleduje. Je to viera v jedinečnosť života na zemi a vnímaná ako niečo konečné, definitívne. Nevyžaduje žiadnu vieru okrem viery v to, čo je pozorovateľné priamo našimi zmyslami. Tento názor na smrť môže byť dôvodom spôsobu života “treba si len užívať a o nič sa nestarať, ani o dôsledky konania, veď smrťou sa všetko končí.”

Tretí pohľad vníma smrť ako prechod ku spaseniu alebo zatrateniu  a večnému životu s BOHOM. V Katechizme sa poukazuje na zmysel kresťanskej smrti, umrieť v Ježišovi, viera v život večný. Vďaka Kristovi má kresťanská smrť kladný zmysel „Pre mňa žiť je Kristus a smrť zisk.“ Pri odchode sa duša oddelí od tela. Opäť sa spojí v deň vzkriesenia mŕtvych. Cirkev nad umierajúcim vyslovuje slová rozhrešenia a dáva mu posilňujúce posledné pomazanie. Každý človek hneď po smrti dostáva večnú odplatu vo svojej nesmrteľnej duši na osobitnom súde. Potom prechádza očistcom, alebo ihneď vojde do nebeskej blaženosti, alebo je naveky zatratený.

Ktorý z týchto pohľadov je ten Váš? Túto otázku si musí každý zodpovedať sám…

Zomieranie v minulosti a dnes.

V minulosti zomierali ľudia doma, v kruhu svojej rodiny, susedov a známych. Smrť bola spoločenskou záležitosťou, bola prirodzeným pokračovaním životnej cesty. Kedysi sa žilo v širšom kultúrnom spoločenstve. Ľudia spolu zdieľali smútok aj radosť. Aj ukončenie života sa dialo vo veľkom rodinnom kruhu. Celý tento proces sa odohrával doma, smrť nebola tabu ako dnes, ale bola viditeľná a hlavne častejšia. Pohreb člena rodiny bol slávnosťou, ktorej sa zúčastňovali aj deti. Určite každý aspoň raz počul rozprávanie svojich rodičov, či starých rodičov o tom, ako im zomrel niekto blízky a ako sa lúčil v poslednej hodine svojho života. Vo svetovej literatúre máme množstvo príbehov, keď si človek, cítiaci blízkosť smrti, dá zavolať svojich najbližších, rozlúči sa s nimi, povie im slová, ktoré považuje za potrebné povedať a spokojne zomrie.

V súčasnosti je niečo také zriedkavosťou. Väčšina ľudí zomiera v nemocniciach. Sú obklopení technikou, dostávajú profesionálnu zdravotnú starostlivosť, ale chýba rodina, priatelia, sú opustení. Nablízku niekedy nie je nikto, kto by sa im láskavo prihovoril, podržal ich za ruku a vypočul všetko, čo potrebujú povedať.

V našej spoločnosti, ktorá je zameraná na mladosť, výkonnosť a krásu, nie je vytvorený priestor pre smrť a zomieranie. Príbuzní ťažko chorého človeka si do poslednej chvíle nechcú myšlienku smrti pripustiť. Pri lôžku pacienta sa nútia do veselosti, niekedy sa snažia zatajiť diagnózu a prognózu choroby. Ak chorý spomenie smrť, rýchlo ho upozornia, že na „to nemá myslieť, že to je ešte ďaleko“…

V súčasnosti sa smrť stala tabu. Akoby to, o čom sa nehovorí, strácalo na existencii. Veľa ľudí má problém vôbec uvažovať o zomieraní. Vytesňujeme ho, nechceme ho vidieť, z poverčivosti a strachu o tom nehovoríme. Bojíme sa, že prídeme o blízkeho človeka. V čase, keď máme možnosť pripraviť sa, neriešime to.

Ale smrť môže byť aj úľavou či oslobodením, najmä pre trpiacich ľudí. Väčšina z nás ťažko prijíma smrť milovanej osoby a nevie sa s ňou zmieriť. Napriek poznaniu, že je nevyhnutná a raz jej sami budeme musieť čeliť. Problémom sa stáva načasovanie. Akoby nikdy nebol ten správny čas, pretože vo väčšine prípadov vždy je tu niekto, kto smúti, komu zosnulý chýba.

Pri hľadaní útechy mnohým pomáha poznanie toho, čo sa deje po smrti, iným je oporou viera v nebo. Pre ďalších je úľavou viera v dokonalosť toho, čo sa deje, bez ohľadu na to, aké ťažké to je. Je to otázka prijatia reality. A prijať to, čo sa nám nepáči je ťažké učivo v škole zvanej život. Je to však zároveň pozvánka rásť. Uvedomenie si, že je to o nás a nie o zosnulom, veľmi pomáha. To my máme problém ako ďalej, to my nevieme a nechceme žiť bez milovaného zosnulého. Prijať a rešpektovať rozhodnutie duše odísť z tohto pozemského sveta a dovoliť jej to bez ohľadu na čas a vek je veľkou výzvou pre každého pozostalého smútiaceho.

Pre veriacich je prirodzenou útechou modliť sa a prosiť Boha o milosrdenstvo pre dušu zosnulého a jej vedenie na ceste k očisteniu. Ale každý z nás môže sprevádzať dušu na jej novej ceste myšlienkami lásky…

“Pre každý prípad

Až raz dôjdem na koniec svojich dní

mňa zomrieť nechajte a netočte sa toľko okolo,

veď raz i hrniec rozpadne sa na črepy

i mlynské kolo raz zmĺkne.

A nevláčte ma od lekára k lekárovi,

ušetrite trýznivé hľadanie sebe i mne;

každý raz prestane putovať

a starý človek sa rád usadí na priedomí,

o to sa starajte, aby sa trýzeň umierania

na spánok zmenila a nie na lekárske javisko;

stará loď predsa hľadá pokoj v prístave,

choré zviera ulieha vo všetkej tichosti.”

(G. Hentschel – v situácii, keď bol pacientom)

POSTOJE K SMRTI

 

AKO SA DÁ PRIJAŤ SMRŤ DO ŽIVOTA