Blog

Ružová vdova: Keď sa osudy stretnú

Dnes som sa prvýkrát od Majkovej smrti zobudila s dobrou náladou.

Nič ma nebolelo.

Z vygrcnutého rezanca bol len taký vygrcnutý rezanček.

Ajko celkom dobre v noci spal.

Nemusela som sa premáhať ráno vstať z postele.

Ráno som mala „iba“ dve kávy 🙂

Usmievala som sa. Len tak.

Cítila som sa dobre [na ten pocit som už skoro zabudla, sranda, že?].

A viete prečo?

Pretože som mala za sebou úžasný víkend.

A tak som sa dnes celý deň musela usmievať 🙂

Už v piatok som cítila, že ma čaká čosi nové. Nová etapa. Nová kapitola.

A nemýlila som sa.

Pretože ma čakali stretnutia.

Stretnutia s osudmi.

Osudmi veľmi podobnými ako ten môj.

Čakala ma víkendová chata s ľuďmi, ktorí zažili stratu milovanej osoby. Tak ako ja.

Tešila som sa.

Bála som sa.

Aké to bude? Čo tam budeme robiť? Veď tých ľudí vôbec nepoznám.

Moje obavy sa rozplynuli hneď, ako som po dorazení do miesta destinácie v Pribyline stretla pred našim krásnym zrubom Janku.

Tú Janku, o ktorej som Vám už písala, že sme sa prednedávnom stretli (kuk TU: Také isté, ale iné). Janka je tiež vdova a sama vychováva dvojičky – dve krásne princezny.

Práve Janka založila na Facebooku skupinu „Keď smrť rozdelí lásku príliš zavčasu,“ [kuk TU] a v tej skupine sme sa zoznámili.

A práve Janka je jednou z organizátoriek tohto víkendu.

Pre ňu je to už siedme stretnutie.

Pre mňa prvé.

A tak sa teším a bojím zároveň.

Ideme na to!

Je nás 18 dospelákov a 20 detí.

Sme ubytovaní v krásnom veľkom drevenom zrube uprostred prírody. Vlastne tie zruby sú dva. Pretože do jedného by sme sa nezmestili.

Od prvého momentu sa cítim ako na rodinnej chate.

Panuje tu dobrá nálada. Deti behajú hore-dole, každý sa s každým víta, zoznamuje, objíma, rozpráva.

Každý z nás o niekoho blízkeho prišiel.

Väčšina z nás sme vdovy.

Ale sú tu aj ženy, ktoré prišli o synov, o blízku rodinu. A je s nami aj jeden vdovec – Miki.

Spája nás smrť.

Viem, znie to hrozne.

Ale taká je realita.

Cítime sa spolu fajn od prvého momentu.

Je medzi nami neviditeľné puto, ktoré vytvoril sám život.

Rozumieme si.

Sme na jednej lodi.

Všetko je úplne prirodzené a nenútené.

Všetko je tak, ako má byť.

Niektoré baby už poznám. Písali sme si cez Facebook a som šťastná, že ich môžem vidieť a stretnúť „na živo.“ 🙂

Ale väčšinu ľudí nepoznám, a tak mám celý víkend na to, to napraviť.

Od prvého momentu to tu milujem.

Prísť sem bolo to najlepšie, čo som mohla urobiť.

Musím povedať, že celý víkend som prekecala.

A počúvala.

Počúvala som osudy ostatných. Väčšinou s otvorenou papuľkou.

Veľa krát sme s ostatnými babami až hýkali od zhrozenia, keď sme počuli ostatné príbehy.

Veľa krát mi mráz behal po chrbte, keď som si predstavila, čo všetko prežili iní ľudia. 

Nikto z nás nemá problém hovoriť o smrti. O tom, čo prežil. A ako to prežil.

Všetci sa chápeme. A podporujeme.

Je to veľmi oslobodzujúce byť s ľuďmi, ktorí Vás úplne na 100 % chápu a podporujú.

Už som Vám povedala, že to tu úplne milujem? 🙂

Momenty smútku z ostatných príbehov a osudov striedajú záchvaty smiechu a dobrej nálady.

Vtipy lietajú na všetky strany.

Občas sa zapijú vínom, medovinou či tatranským čajom.

Varíme spolu obedy, večere.

Pijeme spolu rannú kávu.

Sedíme na gauči.

Rozoberáme problémy s našimi deťmi.

Naše životy.

Všetko.

Žiadna téma nie je tabu.

Deti lietajú, výskajú, hrajú sa, je im tu fajn. Aj oni si tu našli kamarátov, ktorí majú podobný osud. Aj pre nich je určite takéto stretnutie obrovským prínosom.

Myslím, že vesmír chcel, aby sa to víkendové stretnutie konalo v Pribyline. Len kúsok od miesta (skanzen Liptovskej dediny v Pribyline), kde sme pred dva a pol rokmi (5.9.2015) mali s Majkom našu svadbu.

Brala som to ako znamenie, že na to stretnutie musím ísť.

Vedela som, že určite pôjdeme aj do skanzenu.

Chcela som tam ísť.

Chcela som navštíviť miesto, kde sme si s Majkom povedali naše „áno.“

Áno, bola to výzva.

Áno, bála som sa.

Áno, išli sme tam.

Áno, išla som tam aj ja.

Chcela som čeliť svojmu strachu.

Chcela som to miesto vidieť.

Chcela som cítiť Majka pri sebe.

Bolo to ťažké a krásne zároveň.

Vôbec som neplakala.

Cítila som, že je tam Majko so mnou.

Cítila som pokoj na duši.

A v hlave sa mi vynárali spomienky na našu svadbu.

Na to, ako sme sa v tom skanzene všade fotili a vyvádzali ako malé deti. Na to, aké to bolo krásne a bezstarostné.

Bola som na seba hrdá, že som to zvládla.

A prekonala vlastný strach.

Mojou odmenou bol kľud na duši.

A úsmev v srdci.

Pre nás „vdovy-nováčikov“ je úžasne inšpirujúce stretnúť sa s vdovami, ktoré o svoje milované polovičky prišli dávnejšie – pred rokom, pred dvomi, pred tromi…

Tieto ženy sú chodiace inšpirácie.

Smejú sa. Spomínajú.

Ale aj chápavo a trpezlivo počúvajú naše príbehy.

Sú chodiacim príkladom silných a odhodlaných žien – amazoniek, ktorých len tak ľahko nič nerozhádže.

Sú ošľahané vetrom, vycepované životom.

Sú stelesnením sily a odvahy.

Sú to ženy, o ktorých sa nepíše v časopisoch a netočia sa o nich filmy. Aj keď by sa mali.

Sú to ženy, ktoré keď raz stretnete, už sa Vám navždy zaryjú do srdca.

Sršia odhodlaním, optimizmom, energiou a majú nadhľad.

Sú to tie typy, ktoré bez problémov vymenia sami pneumatiku na aute, či porýľujú záhradu.

Sú to tie typy, ktoré chcete mať na blízku, keď vznikne nejaký problém, pretože ho bez váhania, či mrknutia oka,  za Vás vyriešia, kým Vy sa vôbec stihnete nadýchnuť.

Sú zvyknuté sa starať sami o seba. Sú sebestačné. Silné. Živiteľky rodiny.

Sú úžasné a milujúce.

A hlavne je s nimi neskutočná sranda 🙂

Som šťastná, že takéto úžasné ženy poznám.

Sú mojou krvnou skupinou od prvého momentu. Všetky do jednej.

Sú chodiacim príkladom toho, že zvládnuť sa dá všetko.

A ja ich za to neskutočne žeriem 🙂

Verím, že nič nie je náhoda.

Verím, že žiadne stretnutie nie je náhodné.

Nie je teda vôbec náhoda, že som sa bola počas tohto víkendu ubytovaná na izbe s dvomi vdovami.

Mia a Monika sú baby v mojom veku (30 plus).

Tiež sú na stretnutí prvý krát, tak ako ja.

Vesmír chcel, aby som ich stretla.

Vesmír chcel, aby sme sa stretli.

My tri.

Viem to od prvej chvíle.

A teším sa na to, keď sa dozviem „prečo.“

Prečo mi vesmír poslal do cesty práve ich dve 🙂

Moja spolubývajúca Monika je vdova iba krátko. Jej milovaný manžel Miloš zomrel iba teraz v januári.

Dostal z ničoho nič infarkt. Mal iba 33 rokov. Bola to práve Monika, ktorá ho našla v ich obývačke, ale už bolo neskoro.

Manželmi boli spolu jeden rok. Nestihli splodiť bábätko.

A tak po Milošovej smrti ostala Monika sama.

Jej príbeh ma dojíma od prvej chvíle.

Keď o tom Monika rozpráva, vždy má v očiach slzy. A my s ňou.

Jej strata je veľmi čerstvá. Tragická. Náhla.

Prežívam s ňou každé jedno slovo. A túžim zmierniť jej utrpenie a smútok, aj keď viem, že sa to nedá.

Obdivujem ju za to, že na toto stretnutie vôbec prišla.

Aj pre ňu to musela byť obrovská výzva prísť sem tak krátko po smrti jej manžela a o tom všetkom rozprávať.

Monika je bojovníčka. Trpí, ale bojuje. Lebo vzdať sa nie je cesta.

Nechápem, kde toto žieňa berie silu chodiť každý deň do roboty. Pracuje totižto vo firme, ktorá vyrába svadobné oznámenia.

Božínku na nebi, vyrábať svadobné oznámenia po smrti vlastného manžela – to chce gule!

A ona to dáva! Zvláda to úžasne. Aj keď si sama možno teraz potichu myslí, že opak je pravdou.

Viem, že je silná a odhodlaná.

Vidím to v jej očiach – aj napriek smútku, slzám, bolesti a veľkým otáznikom.

Moja druhá spolubývajúca sa volá Mia. Je na stretnutí aj s desaťročným synom Maťom.

Jej príbeh ma odrovná hneď na začiatku.

Má 30-plus rokov a vdovou je už druhý krát.

Keď to počujem, skoro odpadnem z nôh. Preboha, Mia! To fakt? To fakt si toto zažila? To sa dá?

Áno, všetky sme tu niekoho stratili.

Ale dva krát po sebe? Tak díky a čauko.

Prvý krát prišla Mia o svojho snúbenca Ivka, keď mala 22 rokov. Nestihli sa zosobášiť, ani mať deti.

Ivkovi zistili nádor na mozgu a museli ho operovať. Bohužiaľ, následne dostal krvácanie do mozgu a upadol do kómy.

V kóme ležal jeden týždeň, a potom zomrel.

Ako povedala Mia, po smrti milovaného Ivka, s ktorým bola od svojich 15tich rokov, bola presvedčená, že už nedokáže milovať.

Osud to chcel inak.

Volal sa Rasťo a s Miou sa kamarátili šesť rokov. Až potom ich vzťah prerástol do lásky.

Rasťo dostal mozgovú príhodu a následne upadol do kómy iba 10 dní po ich svadbe. Mal iba 26 rokov.

V kóme ležal dva a pol roka. Vnímal, cítil, ale bol uväznený vo vlastnom tele. Nemohol sa hýbať. Bol odkázaný na pomoc ostatných.

A Mia sa o neho dva a pol roka starala. Spolu s jeho rodinou.

Zomrel cca pred rokom.

Keď nám to Mia rozpráva, nedýcham.

Iba neveriacky čumím na ňu a chce sa mi revať.

Mia rozpráva kľudným a pozitívnym hlasom. Usmieva sa. Je vyrovnaná. Veľa veci má už v sebe vysporiadaných .

Vidno, že ušla kusisko cesty.

Jej sila nemá konca.

Jej aura žiari na celú miestnosť.

Jej prítomnosť je návyková.

Je to žena, ktorá už teraz je chodiaca inšpirácia a motivácia.

Je milá a láskavá, smeje sa úprimne a od srdca.

Túži pomáhať iným a rozdávať lásku.

Vôbec by ste nevedeli, čo sa skrýva za jej úsmevom, keby ste boli náhodným okoloidúcim.

Na túto ženu sa nedá zabudnúť.

Prečo vesmír  chcel, aby som sa ja, Mia a Monika stretli?

Asi preto, aby sme videli skryté paralely našich osudov.

Monikin manžel Miloš zomrel náhle. Bum, a bolo. Monika už nemohla nič urobiť.

Hovorila nám, že večer pred tou udalosťou jej Milošovi nebolo dobre, pichalo ho pri srdci.

Monika si občas vyčíta, že nezavolala hneď v ten večer záchranku. Veď čo keď by ho práve tá záchranka zachránila? Ale kto to mohol vedieť?

Mia zažila dve straty. V oboch prípadoch sa jej muži ocitli v kóme. A ona sa mohla iba bezmocne prizerať. Samozrejme, že skúšala aj nemožné. Hlavne pri Rasťovi, ktorý bol v kóme dva a pol roka.

Bohužiaľ, osud chcel, že obe jej lásky zomreli. Mia často riešila otázku, či by nebolo ľahšie, keby jej Rasťo aspoň mohol „normálne“ povedať, čo by si prial a normálne sa porozprávať.

Počas jeho bdelej kómy si museli nájsť vlastný spôsob komunikácie, ale stálo to za to. Dva a pol roka sa musela dívať na jeho bezvládne telo a prosiť vesmír, nech sa udeje zázrak.

Určite aj ona veľa krát riešila otázku, či by nebolo pre neho lepšie, keby sa nemusel tak veľmi a tak dlho trápiť.

Môj Majko zomieral pomaly, 16 mesiacov. Dva krát nám povedali lekári, že zomrie. Najskôr mu povedali, že má tri týždne života a že sa nedožije narodenia svojho syna. Druhý krát dostal od lekárov mesiac života. Majko zomieral na rakovinu naozaj pomaly.

Zo dňa na deň sa mi strácal pred očami. Musela som sledovať, ako sa trápi, ako bojuje, ako nevládze.

Posledných 5 dní jeho života sa už Majko nedokázal hýbať, mohol iba ležať v jednej jedinej polohe.

Nemohli sme ho ani polohovať, aby sme predišli preležaninám a aby sme aspoň trošku uľavili jeho ubolenému telu. Celý čas s nami komunikoval a všetko vnímal. Ale jeho telo už vypovedalo službu.

Aj ja som prosila vesmír o zázrak. Ale osud to chcel inak. Zomrel vo veku 33 rokov.

Veľa krát človek rieši otázku, čo by bolo keby.

Keby, keby, keby…

Veľa krát človek rieši otázku, či by iný životný „scenár“ nebol náhodou lepší ako ten, čo práve prežíva.

Niečo zažijeme, a potom rozmýšľame nad tým, aké by to bolo, keby to vlastne celé bolo úplne inak.

Keby som zavolala záchranku – keby som nezavolala záchranku.

Keby nezomrel náhle a lekári mali šancu ho oživiť – keby radšej zomrel náhle a nemusel sa trápiť.

Keby, keby, keby…

Stretnutie s Miou a Monikou mi pomohlo viac pochopiť a prijať „TO“, čo sa stalo mne a Majkovi.

Nechcela by som „TO“  v „inej forme.“

Verím, že všetko je tak, ako má byť.

Verím, že ten môj vesmírny „scenár“ bol ten najsprávnejší pre mňa.

Že inak to byť nemohlo.

A som za to všetko vďačná.

Vesmír, ďakujem ti! 🙂

A ďakujem vám, Monika a Mia 🙂 Obe ste neskutočné 🙂

Čo dodať na záver?

To najdôležitejšie.

Poďakovanie.

Chcela by som sa najskôr poďakovať Janke Almanovej – Makarovej, ktorá založila skupinu na Facebooku „Keď smrť rozdelí lásku príliš zavčasu.“ Bez nej a bez tej skupiny by to „trúchlenie“ bolo pre mňa a pre nás všetkých ostatných oveľa ťažšie. Ďakujem ti, Janka! Si skvelá žienka a je mi cťou, že som ťa mohla spoznať 🙂

Chcela by som sa však poďakovať aj ďalšej výnimočnej a úžasne inšpirujúcej žene – Janke Pitkovej, zakladateľke občianskeho združenia Kolobeh života.

Víziou tohto občianskeho združenia je „aby každý človek, ktorý smúti po strate blízkej osoby, mal možnosť podpory – blízkeho človeka, dostatok informácii, odbornú radu, ľudí s tou istou skúsenosťou, pocit spolupatričnosti, aby v tom nebol SÁM…“ [pre viac info kuk TU].

Práve Janka Pitková spolu s Jankou Almanovou-Makarovou začali spolu organizovať takéto úžasné víkendové stretnutia pre ľudí, ktorí stratili milované osoby.

Janka Pitková však toho robí ďaleko viac. Aj ona prišla pri tragickej nehode o svoju blízku rodinu. A preto sa rozhodla pomáhať iným. Organizuje detské tábory pre siroty, divadelné predstavenia o tematike straty a smrti, poskytuje pomoc a podporu osobám, ktoré stratili blízke osoby a oveľa viac. Je tak úžasná a inšpirujúca, že raz jej venujem celý osobitný blog (ak nie dva, alebo tri 🙂 ). Ďakujem ti, Janka! A ďakujem, že si pre nás zohnala také krásne ubytovanie. Si naozaj výnimočná žena!

V neposlednom rade by som sa chcela poďakovať všetkým úžasným osôbkam, ktoré som tento víkend v Pribyline stretla.

Ďakujem, že ste. Vy viete kto! 🙂

Ste moja každodenná inšpirácia. Aj vďaka Vám sa dnes celý deň usmievam 🙂

A ďakujem aj vesmíru.

Za všetko.

A najmä za to, že dnes už môžem hrdo povedať: „Som vdova a zvládnem toTeraz to už viem.“

S láskou,

Katka

Opustila nás Louise L. Hay

30.8.2017 nás ve věku 90. let opustila inspirátorka milionů lidí celého světa, autorka mnoha publikací osobního růstu Louise L. Hay. Děkujeme za Vaši práci pro nás všechny..

Úryvek z její poslední knihy You Can Create An Exceptional Life

Žhavá novinka od Louise L. Hay

Toto je výtažek nové knihy, které vyšla nedávno v Americe. Před několika dny z ní Cheryl Richardson uveřejnila na své webové stránce malý výtažek. Je to intimní rozhovor mezi ní a Louise na téma smrt. Text mě natolik zaujal, že jsem se rozhodl ho přeložit a poslat do světa.

Kniha v originále se jmenuje You Can Create An Exceptional Life a říkám dopředu, že vůbec netuším, kdy a jak vyjde v češtině. Přeji vám příjemné čtení! Honza

Jak vystupuji ze sprchy, cítím tu tíhu melanchonie na své hrudi. Je v ní smutek, který nedokáži vysvětlit. Sednu si na okraj vany a dám jí volný průchod, dovolím jí, aby mnou žila a dýchala v očekávání, jaká bude moudrost, kterou mi ukáže. S každým pomalým hlubokým nádechem se začíná dostávat na povrch. Jaro je vzduchu a zima mého psaní se blíží ke konci. Je téměř čas se rozloučit s touto knihou.

Znám ten průběh. Když se ke mně vkrádá konec knihy, mám tendenci hnát, abych ji co nejdříve dopsala a zároveň zpomalit, abych si mohla ten proces ještě jednou naposledy vychutnat. Toto je má závěrečná kapitola a ukončování je vždy sladce hořké. Ale je toho víc…

Uvědomuji si, že mám zároveň obavy o jednoho drahého přítele, který je vážně nemocný. Bojím se o něho, kvůli sobě, kvůli nám. Ručníkem si vysuším vlasy, natřu si trochu makeupu a přejedu rty leskem. Musím se obléct. Louise a já jsme v centru Vancouvru kvůli jedné akci a za půl hodiny máme sraz na snídani (a ona vždy přijde dřív). Tentokrát mám program.

Sedíme u klidného stolu v zadní části restaurace našeho hotelu. Tento rituál se už stal naší druhou přirozeností: Posadím se, hned si vyndám svůj iphone, stisknu nahrávání a vybalím si poznámky. Jak sedím naproti Louise, cítím se trochu nejistě, zranitelně. Snažím se ze všech sil zadržet slzy, ale nemůžu si pomoct, přijdu si průhledná v její přítomnosti. Vidí, že se něco děje, ale nic neříká. Místo toho se mi upřeně dívá do očí a čeká, až začnu sama. Mám drahého přítele, který je vážně nemocný, říkám jí, a bojím se, že umírá. I když chci být pozitivní, nejde mi to, musím myslet na to, jestli to překoná nebo ne, a nevím, jak s ním mám o tom mluvit. Vím, že máš spoustu zkušeností s nemocí a smrtí a já prostě potřebuji vědět, co mám dělat.

„Máš ho ráda,“ odpoví hned Lousie. „Tak z toho udělej dobrou zkušenost. Když mají lidé potíže, vždycky se soustředím na pár věcí. Nejdřív se soustředím na to, kdo jsou jako lidé, ne na jejich nemoc. Připomenu jim, jak jsou úžasní, jak srandovní, přemýšliví, moudří a laskaví. A také často vytáhnu oblíbené vzpomínky, které s nimi mám. Co je ale nejdůležitější, dovolím jim, aby oni měli hlavní slovo. Musíme respektovat, kde se lidé nachází. Jednoduše se zeptám, jak se cítí v dané situaci, a nechám jejich odpověď, aby mě navedla, kam mám směřovat naši konverzaci.“

Jak Louise poslouchám, tečou mi slzy po tváři a ona zaštrachá ve své tažce a vytáhne kapesníček. „Nikdy nevíš, kam se na těchto výletech dostaneme, nebo ano?“ poznamená s úsměvem a vtiskne mi kapesníček do ruky. „Je to těžké, když se to stane.“

Vím, že musíme myslet pozitivně, ale…

„Ale počkej,“ přeruší mě, „smrt není negativní. Smrt je pozitivní krok v životě. Všichni ji jednou absolvujeme. Jsi rozrušená, protože nechceš, aby ji tvůj přítel prošel už teď.“

Určitým způsobem to bolí, přiznávám to.

„Ano, je důležité si být jisti, že naši milovaní netrpí bolestí. Pamatuji se na to, když má matka byla připravená odejít. Bylo jí 91 a byla velmi nemocná a doktoři s ní chtěli provést složitou operaci. Řekla jsem: `V žádném případě! Nebudete tuto ženu v jejím věku vystavovat něčemu takovému. Postarejte se jen o to, aby necítila bolest.` To pro mě bylo nejdůležitější, zbavit jí bolesti a nechat ji, aby pokojně odešla. A to se také stalo. V následujících několika dnech ztrácela vědomí a zase ho nabývala. Někdy ztratila vědomí a pak se probudila a mluvila o příbuzných a pak znovu usnula a vrátila se s jiným příběhem. Necítila ale žádnou bolest, což pro mě bylo tak důležité. Všichni jednou opustíme tento život, Cheryl, a já si myslím, že není čeho se bát. Víš, já nebyla vychovávaná ve strachu z pekla a zatracení, no možná jsem si je prožila, ale nebylo mi to vštípeno výchovou, proto se nebojím smrti. Nemyslím si, že půjdu do pekla, tam už jsem byla.”

Její poslední věta byla pronesena takovým věcným způsobem, že ji mohl vyslovit jenom někdo, kdo překonal bolestnou minulost. Pokývnu, usměji se a otřu si slzy z tváří.

„Musíme se podívat zblízka na tu přemíru věcí, které nás o smrti učili,“ pokračuje Louise. „Jestliže tvoji rodiče chodili do kostela plni poselství o pekelném ohni a zatracení, je možné, že se velmi bojíš smrti. Možná se budeš ptát sama sebe: Byla jsem dostatečně dobrá, a jestli ne, budu se navěky smažit? A jestli si myslíš, že se budeš navěky smažit, pak se budeš nevýslovně bát umírání.“

A bojíš se v této fázi svého života smrti? ptám se Louise.

„Ne. Nechci ještě umřít, protože chci udělat ještě několik věcí, ale to budu pravděpodobně říkat po celý zbytek svého života. Všichni to budeme říkat. Vždycky je něco, co ještě musíme udělat – jít na svatbu svého dítěte, počkat až se jiné narodí nebo napsat knihu.

Zároveň si také myslím, že do života vcházíme jako doprostřed filmu a uprostřed filmu také odcházíme. Ten film stále pokračuje. My do něj vstoupíme a zase z něj odejdeme. Všichni to děláme. Neexistuje správný nebo špatný čas, existuje jen náš čas, byl to náš čas, když jsme se narodili, a bude to náš čas, až budem odcházet.“

Přemýšlím o té představě odcházení uprostřed filmu a musím uznat, že to je ta těžká součást smrti – nikdy na ní nebýt připravený. Louise dál vysvětluje, „Věřím, že dávno před tím, než se narodíme, si duše zvolí určité životní lekce, lekce o tom, jak milovat jeden druhé a sami sebe. Jestliže jsme zvládli lekci lásky, můžeme odejít v radosti. Není potřeba se trápit nebo cítit bolest. Víme, že kdykoliv příště, až se znovu rozhodneme vtělit, si vezmeme všechnu tu láskou s sebou.

A jak se tedy smířit s tím, že odcházíme uprostřed filmu? Problém tak jak ho vidím já je v tom, že se cítíme tak nepříjemně, když jde o smrt. Nemluvíme o ní. Nepřipravujeme se na ní. Dokonce si ani nedovolíme myslet na náš strach a obavy. Žijeme v kultuře, která se totálně vyhýbá tématu smrt. Místo toho čekáme, dokud nás neskolí vážná nemoc a my jsme přinuceni učinit důležitá rozhodnutí pod tlakem, pro nás samotné nebo naše milované, a pak se divíme, proč je to tak děsivé a bolestné.

Abychom se mohli smířit s odcházením, musíme být nejdříve ochotni o něm vůbec přemýšlet. Musíme se postavit tváří tvář té strnulosti a nepříjemným pocitům spojeným se smrtí, musíme se podívat strachu do očí. Když to uděláme, zjistíme, co nás ten strach má naučit.

Já sama jsem do svých 30 naprosto ignorovala všechno, co se týkalo smrti, dokud jsem neměla tu čest projít si procesem umírání vědomým způsobem s někým, koho jsem měla ráda. Jmenovala se Lucy, bylo jí něco přes 80. Lucy měla dům plný celoživotních pokladů, moudrou mysl a velké srdce… ale žádnou rodinu. Když byla jednou v nemocnici kvůli silnému nachlazení, zjistili jí, že umírá na rakovinu. Bez váhání mě požádala, jestli bych jí nepomohla dát si věci do pořádku a všechno zařídit. Moje první reakce byla V žádném případě! Ani v nejmenším nemám chuť pouštět se na tohle minové pole. Nicméně po několika rozmluvách mě přemohl můj soucit (a vina) a já váhavě souhlasila. To, co se odehrálo v následujících třech měsících, se rovnalo naprostému zázraku. Krok za krokem jsme já a Lucy prošly všechny její poklady doma a naplánovaly, komu co dáme. Intimně jsem se seznámila s jejím životem, jejími láskami a jejím přáním, jak zakončit život. Slíbila jsem jí, že splním její přání, až bude umírat i po tom, co už s námi nebude.

Té noci, co Lucy zemřela, jsem byla doma zavrtaná v posteli (před tím v ten den jsem měla přednášku), když mi něco řeklo, abych vstala a jela se za ní podívat (cesta k ní trvala hodinu). Už jsem dávno věděla, že mám věřit svému instinktu, a tak jsem udělala, co jsem cítila a vydala se do nemocnice. Když jsem tam dorazila, našla jsem svou kamarádku v bezvědomí, v samostatném pokoji, na kterém dohlížela milá a soucitná sestřička, která mě ujistila, že Lucy uslyší všechno, co jí řeknu.

Asi hodinu jsem seděla u její postele, procházela jsem instrukce, které mi dala, které se týkaly plánů kolem jejího konce. Nahlas jsem jí vše přečetla, zatímco vedle mě ležela. Ujistila jsem jí, že je vše v pořádku a že může odejít do klidnějších míst. Byla jsem vystrašená? No to si piš, že byla. Ale zároveň jsem byla připravená.

Když jsem se dívala na její krásnou tvář, náhle se probudila, podívala se mi přímo do očí, široce se na mě usmála a naposledy vydechla. V tu chvíli se ve mě něco strašně změnilo. Smrt a já jsme se staly důvěrnými přáteli.

Seděla jsem u ní ještě nějakou chvíli po tom, co odešla, a upřeně se dívala na její tvář, ruce a její tělo bez života, a pozorovala jsem tuhle strašidelnou věc, které říkáme smrt. Ale nebála jsem se. Místo toho jsem se cítila v bezpečí, jemně a hluboce dojata a překvapena tím, jak přirozené to celé nakonec bylo. Ano, věděla jsem, že mi moje kamarádka bude chybět, ale z tohoto nového pohledu už pro mě smrt nebyla tou tichou zrůdou, kterou jsem z ní udělala, strašidlem, které musí být někde zamčeno a bude vypuštěno až v poslední chvíli. Byl to jemný stav oproštění a předání, bylo to vyplnění slibu.

Kolobeh života

V lete obvykle bývam nostalgická, mrzutá a reflexne unavená zo školského roka, lebo aj keď raz po devätnástich rokoch možno nebudem chodiť do školy, ten pocit júlovej úľavy mi ostane ako jazva z rozbitej hlavy.

Asi v trinástich som v lete vyhlásila, že jedna z mála vecí, ktoré nikdy v živote neurobím, bude ísť do tábora. (Po šiestich skúsenostiach s prázdninovou kúpeľno-liečebnou starostlivosťou o vyplnenie voľného času vyšetreniami krčných mandlí a gastroskopiou výrok mierne opodstatnený). A potom som oslávila štvrťstoročnicu a na staré kolená začala rebelovať. A koncom júla odcestovala do tábora.

Ono, nie je tábor ako tábor. A pozícia ako pozícia – lebo ako vedúci môžete piť kávu namiesto sirupového čaju a ostať v spoločenskej miestnosti aj po večierke, ale nie o tom som chcela. Skôr o tom, že som sa zasa raz krásne zvláštnym riadením osudu dostala v priebehu obyčajnej kávy s (okej, neobyčajnou) kamoškou na miesto, ktoré posunulo môj obzor niekam, kam by asi inak nikdy nedošiel – do tábora s deťmi bez jedného alebo obidvoch rodičov.

Človek by si povedal, že na také prázdniny dosť veľa tragédií. Ale v skutočnosti mi za päť dní slzička „ukápla“ iba jedna, tajná, keď som si sama pred sebou na konci toho všetkého povzdychla, ako úžasne to vlastne napriek všetkému dopadlo. Lebo okrem iného sme spolu mali nacvičiť divadlo. Za tri dni, s nehercami a javiskom v jedálni. Na prvý pohľad tiež tak trochu tragédia. Iba žeby vôbec nie.

Neviem, čím to je, že človek dokáže v určitom veku určité veci stráviť lepšie. Jasné, kríže zapúšťajú korene jednoduchšie a vždy tam niekde vnútri ostanú viac alebo menej zahnité, ale keď máte osem rokov, viete chodiť s rozbitými kolenami a nemáte potrebu ich každému ukazovať ani komentovať. Hrozne som sa bála, že budem musieť okrem povinnosti režírovať aj utešovať, lebo to mi ide ešte horšie ako režírovanie a obvykle si neviem rady ešte skôr, než po úvodnej hudbe – ale tie deti utešovať nepotrebujú. Ani ľutovať alebo dookola počúvať „to bude dobré“. Tie deti sú vlastne silnejšie než väčšina z nás. Než ja určite.

Tie deti sú rovnako bezprostredné ako všetky deti. Takže keď im poviete hoci aj „vyskoč a skús ostať päť sekúnd vo vzduchu“ (moje a Kubove motivačné pedagogické postupy), budú sa o to pokúšať dovtedy, kým nenadobudnú pocit, že sa im to podarilo aspoň na sekundu. A mne sa zasa po dlhej dobe podarilo voľkať si v tom omamnom pocite, o ktorom kedysi hovorili a hovoria všetci moji pedagógovia – nie je nič krajšie, ako keď sa chce. Ako keď sa postaví osem detí a vy vidíte ich sústredené tváre, ktorými si občas nenápadne a svedomito kontrolujú, či všetko ide podľa vašich predstáv a pritom sami, ani nevedia ako, idú za hranice svojich možností. A vy – tiež ani neviete ako – im vlastne pomáhate.

V tomto tábore som sa naučila, že vďačnosť za každú maličkosť je vlastne strašná satisfakcia. Že raz za rok potrebujete počúvať slová, ktoré sú inak samozrejmé a trápne. V tomto tábore som zabudla na opodstatnenie slova prúser. Lebo čo je „nemám v septembri na nájom“ oproti „nemám mamu“. Čo sú naše tak často pozauzľované rodinné vzťahy oproti tým roztrhnutým. Čo je urobiť niekomu radosť len tým, že mu venujete pozornosť? Nič.

Moja premiéra nakoniec dopadla dobre, aj keď som sa toľko bála, že bude patetická, zbúchaná, jednoduchá,… Možno bola. Neviem. Divadlo nie je vždy o profesionalite a perfekcionalizme. To je na ňom to najkrajšie – že ma stále niečo učí. Že vie povzniesť a dokonca aj pomôcť. Takže ho teraz zasa môžem ľúbiť viac. A za to ďakujem.

Katka Želinská

Keď umrie mamička

O chvíľu tu máme Deň matiek. Pre mňa deň s bolesťou v srdci, lebo moja mama už nie je medzi nami.

Mama – jednoduché slovo a znamená tak veľa. Tak som na strednej začínala sloh, za ktorý som dostala neskutočnú pochvalu. Vtedy som si ešte neuvedomovala čo znamená, keď mamička umrie

Často sme spolu telefonovali (niekedy ma to až obťažovalo – veď to poznáte, niekedy taká somarinka a vy v práci neviete čo skôr), smiali sa,  pohádali, udobrili, kávičkovali a hodiny rozprávali o všeličom. Ale, keď jej niet – ťažké, preťažké. Nutká vás dvihnúť telefón a zavolať… ale kam?! Vojdete do bytu, kde to stále rozvoniavalo nejakými fajnotkami, ale tam iba ticho a prázdno. Chýba vám teplé slovo, pohladenie, jej vôňa, dych. Jednoducho mama, ktorá pofúka všetky boliestky. Keď neviete ako ďalej, komu zavoláte? Jasne, že najlepšej kamoške, ale mama je mama, tá udrží aj to najväčšie tajomstvo. „Bútľavka“, ktorá sa trápi a žije pre vás.

Boli chvíle, keď som otvárala skrine, aby som cítila „jej vôňu“ a plakala. Slzy sa mi valili ako vodopád. Alebo použila jej parfém. Celý byt bolo cítiť, ako keby bola tu. Ale nebola a nevrátila sa. Niekedy som len tak zatvorila oči, aby som cítila jej dotyk – pohladenie. Možno, že choré. Viem. Ale vysporiadať sa so stratou milovanej osoby potrebuje čas, more času. A potom prejde zopár rokov a máte pocit, že to bolo už strašne dávno. Ostatnú vám len spomienky. Občas sa len tak pousmejete, občas vyjde slzička.

Viem, nie každý má také šťastie. Poznám maminy, ktoré odišli priskoro. Nevideli dospievať ani vlastné deti. A je mi to neskutočne ľúto. Alebo, niektoré sú proste „iné“.

Keď počujeme, že zomrel ten alebo ten, keď ho nepoznáme, tak áno, smutné. Skonštatujeme a ideme ďalej. Ale keď odíde milovaný človek a k tomu náhle, bez rozlúčky, pohne to aj s tou najtvrdšou náturou. Áno, smrť je súčasťou života. Ale koľkokrát nás prekvapí? Vždy. Jednoducho, na to sa nedá pripraviť.

Preto si vážme jeden druhého, lebo nikdy nevieme hodinu. A niekedy je už neskoro. Ostane nedopovedané, neodpustené. S tým sa žije veľmi ťažko. Nájdime si čas v tej uponáhľanej dobe na svojich blízkych. Hlavne starší ľudia sú citliví a osamelí, lebo aj keď sa nám zdajú často otravní – aj my takí raz budeme!? V očakávaní,  kedy sa otvoria dvere.

A ja chcem odkázať mojej MAMIČKE do neba: Mamička, chýbaš mi veľmi! Niet dňa, aby som na Teba nepomyslela. NAVŽDY ostaneš v mojom srdci!

SMRT JE JEN ILUZE

TV GOSCHA – Igor Chaun:

SMRT JE JEN ILUZE – život pokračuje v jiném paralelním vesmíru! (24. 4. 2016) https://www.youtube.com/watch?v=KW1VcUJCgM0

Smrt je jen iluze: Náš život pokračuje v jiném, paralelním vesmíru

http://extrastory.cz/smrt-je-jen-iluze-nas-zivot-pokracuje-v-jinem-paralelnim-vesmiru.html

TÉMATA: věda | kvantová fyzika | biocentrismus |vesmír | mnohovesmír | paralelní světy | teorie strun | smrt

Tyrion

  1. 11. 2015 | 15:00

Kam až lidská paměť sahá, kladou si filozofové, vědci a věřící otázku, co se s člověkem děje po smrti. Existuje život po životě, anebo se rozplyneme v nicotě? Křesťané věří v život věčný, zbavený bolesti a utrpení. Vědci koncept posmrtného života většinou odmítají pro nedostatek důkazů. Nová vědecká teorie však tvrdí, že konečná smrt, jak si ji většina lidí představuje, neexistuje. Je to jen iluze, které věříme.

Pokračovať v čítaní

Predkovia Slovákov mali z mŕtvych smrteľný strach

Predkovia Slovákov mali z mŕtvych smrteľný strach:

Duša opúšťajúca telo sa menila na vtáka

http://www.topky.sk/cl/10/1505847/Predkovia-Slovakov-mali-z-mrtvych-smrtelny-strach–Dusa-opustajuca-telo-sa-menila-na-vtaka

 

Etnológ Vladimír Bahna  30.10.2015 07:51

 

BRATISLAVA – Predstavy o záhrobí boli v minulosti oveľa hororovejšie ako dnes. Starí Slovania si mysleli, že sa posmrtný život odohráva buď v rajských poliach, alebo v temnej „krajine za riekou“, ktorej vládne kanibalská Baba Jaga. Ešte v 19. storočí naši predkovia verili, že mŕtvi sa k živým vracajú, povedal v rozhovore pre Topky etnológ Vladimír Bahna zo Slovenskej akadémie vied. Pokračovať v čítaní

Pohrebný rítus

SLOVANIA A VEĽKÁ MORAVA (4/5 stor. – 907)

http://www.archeologiask.sk/slovenska-archeologia/chronologia-a-kultury/slovania-a-velka-morava.html

Po príchode so historickej vlasti Slovania zosnulých spaľovali. Pozostatky zhoreného tela uložili do hlinenej urny. Používali s zrejme aj urny z organických materiálov, tie sa však nie sú archeologicky doložiteľné. Urny boli ukladané do zeme na samostatných pohrebiskách, dosahujúcich niekoľko desiatok pochovaných. Od 8. Storočia sa šíri uloženie nespáleného tela vo vystretej polohe s hlavou na západ. Do hrobov sa začali ukladať rôzne predmety osobného charakteru, ale aj poľnohospodárske a remeselné náradie. Na niektorých miestach pokračovalo pochovávanie kontinuitne od obdobia pražského typu, avšak v súvislosti s šírením kresťanstva sa na centrálnych pohrebiskách zriaďovali pohrebiská elity v blízkosti kostolov (Bratislava, Devín, Ducové). Z tohto obdobia poznáme hroby s bohatým inventárom ale aj pochovaných bez akýchkoľvek príloh. Nie je jednoduché určiť, či ide o sociálne rozdiely alebo o opačný efekt – totižto o hroby elity ktorej príslušníci prijali kresťanstvo nielen formálne, ale aj ako vnútornú hodnotu a stotožnili sa s kresťanským úzusom nedávať do hrobov milodary.

Pokračovať v čítaní

Pohrebné rituály v minulosti

Pohrebné rituály v minulosti

Starí Slovania si ctili dušu zosnulého

http://www.pohrebnictvo.sk/pohrebne-ritualy-v-minulosti/

Dnes sa pri pohrebných obradoch lúčia pozostalí zo zosnulým priamo v obradnej sieni, hoci ešte na dedinách sa zvyknú zachovávať rôzne zvyky zo starších čias. Ako prebiehali tieto rituály v minulosti a na čo pozostalí kládli dôraz pri rozlúčke? Viac už hovoríme s etnografkou Ľudmilou Pulišovou (obr. vpravo), z Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote, ktorá sa zaoberá predovšetkým zvykmi, obradmi a rituálmi súvisiacimi s pochovávaním.
  Pokračovať v čítaní

O cintorínoch

Kult mŕtvych a s tým spojené pochovávanie sa objavuje už v dobe kamennej. Starostlivosť o zosnulých úzko súvisela s vierou v posmrtný život. S predstavou posmrtného života ako pokračovania života pozemského súviselo vkladanie milodarov a nástrojov do hrobov. U Slovanov je významná aj predstava sídla duše človeka v podobe vtáka alebo stromu. Kult stromu sa výrazne prejavil najmä na Slovensku v lesnatých oblastiach označovaním hrobov výsadbou stromu, alebo pochovávaním pod stromy. V pohrebnom rituáli pretrval napr. v podobe vetvičiek kladených do hrobu, či nosením stromčeka v pohrebnom sprievode. Na Slovensku bolo veľmi bohaté aj pohrebné zvykoslovie, ktoré súviselo už s predzvesťou smrti, prípravou človeka na smrť, úpravou miesta posledného odpočinku a výročnými zvykmi. To všetko je dokladom toho, aké významné miesto mala smrť, úcta k mŕtvym a starostlivosť o miesto posledného odpočinku v živote našich predkov. Pokračovať v čítaní